Vlastný úsudok a rada blížneho (3. časť)

Kláštor zo severuA čo keby sa niekto opýtal, čo má robiť človek, ktorý nemá nikoho s kým by sa poradil? Iste, ak niekto z celého srdca túži plniť Božiu vôľu, nikdy ho Boh neopustí, ale vždy ho povedie podľa svojej vôle. Skutočne, ak niekto obráti svoje srdce k Božej vôli, tak Boh dá svetlo hoci aj malému dieťaťu, aby skrze neho dostal spásnu radu. A ak niekto úprimne netúži plniť Božiu vôľu, hoci by šiel aj za prorokom, Boh vloží do srdca proroka odpoveď v zhode so zatvrdnutosťou jeho srdca. Ako hovorí Písmo: A keby sa dal prorok zviesť a hovoril by — to ja, Pán, som zviedol toho proroka. Preto sme povinní byť zo všetkých síl upriamení na plnenie Božej vôle a neveriť vlastnému srdcu. Ale ak je nejaký skutok dobrý a budeme počuť od niektorého svätca, že je dobrý, sme povinní robiť, čo je v našej moci a potom znovu dať správu, ako sme ho vyplnili a dozvedieť sa, či sme ho vyplnili dobre; a aj potom nemáme skladať dôveru v seba, ale očakávať Boží súd. Ako onen svätý otec Agathon, ktorý keď sa spýtali: „A ty sa bojíš, otče?“ povedal: „Konal som aspoň tak, ako som mohol, ale neviem či sa moje skutky páčili Bohu. Lebo iný je Boží súd a iný ľudský.“ Nechže nás Boh chráni od nebezpečenstva zakladania si na sebe a nech nás urobí hodnými kráčať po ceste našich otcov.
— sv. Dorotej z Gazy: Rôzne ponaučenia nášho svätého otca Doroteja, 5

Vlastný úsudok a rada blížneho (2. časť)

V chóreSnažte sa aj vy, bratia, pýtať si radu a nezakladať si na sebe. Pozrite aká radosť z toho plynie, aká bezstarostnosť, aký pokoj. Ale pretože som vám povedal, že som nikdy nezakúsil ťažkosti, počúvajte, čo sa mi raz stalo v tejto veci. Keď som bol ešte v kláštore, zasiahol ma raz veľký a neúnosný smútok a bolo mi tak zle a ťažko, akoby som už skrze to mal vypustiť dušu. Ale tento smútok bol diabolskou pascou. Takéto pokušenie pochádza zo závisti diabla a je strašné, ale krátke. Pociťuje sa ťažkosť, temnota, bezútešný smútok, odnikiaľ neprichádza pomoc, ale zo všetkých strán ťažoba a muka. Ale duši rýchlo prichádza Božie zmilovanie, ináč by to nikto nevydržal. Ako som teda vravel, prechádzal som práve obdobie takého pokušenia a takej muky. Istého dňa, keď som znechutený stál na dvore kláštora a prosil som Boha v tejto veci, náhle som pozrel do chrámu a vidím, ako vchádza do oltára niekto v biskupskom odeve. Ja som sa síce nikdy nepribližoval k hosťovi bez potreby, alebo rozkazu, ale vtedy akoby ma čosi potiahlo a vošiel som za ním; a on tam stál istý čas z rukami pozdvihnutými k nebu a ja som stál za ním modliac sa s veľkou bázňou, lebo ma veľmi prestrašil pohľad naň. A keď sa prestal modliť, obrátil sa a prišiel ku mne a keď sa blížil ku mne, cítil som akoby sa smútok a strach vzďaľovali. Keď teda prišiel ku mne, vystrel ruku, dotkol sa mojej hrudi a klopajúc prstom po nej vravel: Dôveroval som Pánovi, dôveroval: sklonil sa ku mne a vypočul môj hlas. Vyslobodil ma z priepasti skazy a z kaluže blata a moje nohy postavil na skale a upevnil moje kroky. A do úst mi vložil nový spev, pieseň nášho Boha. Všetky tie verše opakoval trikrát, stále klopajúc prstom na moju hruď a potom vyšiel z chrámu. A do môjho srdca náhle vniklo svetlo, radosť, potecha, sladkosť — stal som sa iným človekom. Keď som potom vybehol za ním a chcel som ho nájsť, nebolo ho, lebo mi zmizol. Od tej chvíle som vďaka Božiemu milosrdenstvu nezakúsil viac ťažkosti, či smútku, alebo nepokoja, ale až do dnes ma chránil Pán vďaka modlitbám oných svätých starcov.
Toto som vám povedal, bratia, lebo som vám chcel ukázať akým pokojom a bezstarostnosťou a akou zábezpekou sa tešia tí, ktorí si nezakladajú na sebe, ale svoje starosti skladajú na Boha a na tých, ktorí ich môžu v Božom mene viesť. Učte sa teda aj vy, bratia, pýtať si radu; učte sa nezakladať si na sebe. Dobrá je to vec: pokora, pokoj, radosť. Na čo sa naprázdno namáhať? Spása sa nedosiahne ináč než týmto spôsobom.
(pokračovanie nabudúce)

Vlastný úsudok a rada blížneho (1. časť)

SkalkaOtec Makarios povedal: „Mám takého brata, ktorý keď ma stretne, hneď sa obracia chrbtom.“ Takých diabol miluje, z takých má vždy radosť, čiže z takých, ktorí nemajú vodcu, nie sú podriadení nikomu, kto by im po Bohu mohol pomôcť a podať ruku. Nešiel vari diabol, ktorého starec uvidel ako nesie všetky svoje príchute v džbánkoch, ku všetkým bratom? Neponúkal ich všetkých? Ale každý spozoroval pascu, pribehol, odhalil svoje myšlienky a našiel pomoc v chvíli pokušenia a potom už proti nemu diabol nemal síl. Len jedného chudáka našiel diabol ako si zakladá na sebe a nemá žiadnej pomoci; zabavil sa preto na jeho účet a odišiel, chvastajúc sa ním a preklínajúc ostatných. A keď priznal vec a meno brata svätému Makariovi, svätý pribehol k onomu a zistil, že takáto bola príčina jeho pádu: zistil, že sa nechce priznať, nie je zvyknutý odhaľovať svoje myšlienky. Preto si s ním nepriateľ robil, čo chcel. Keď sa svätý opýtal: „Ako sa máš, brat?“ — on odpovedal: „Vďaka tvojim modlitbám dobre.“ A keď sa ho znova spýtal: „Nepokúša ťa nejaká myšlienka?“ — odvetil: „Nateraz je všetko v poriadku.“ A k ničomu sa nechcel priznať, dokiaľ to z neho starec umne nevydobil, neposilnil ho Božím slovom a vrátil sa k sebe. A nepriateľ prišiel znovu, podľa svojho zvyku, a bol zahanbený, lebo ho našiel posilneného a nemohol sa už z neho vysmievať. Odišiel preto bez skutku, odišiel zahanbený aj oným bratom. Keď sa ho potom svätý spýtal: „Ako sa má ten brat, tvoj priateľ?“ — povedal, že to už nie je jeho priateľ, ale nepriateľ a preklínal ho hovoriac: „Aj on sa obrátil a nechce ma už počúvať, stal sa horším od ostatných.“
Hľa, prečo nepriateľ nenávidí slová výstrahy: lebo vždy túži po našej zhube. Preto má rád tých, ktorí si zakladajú na sebe samých: lebo spolupracujú s diablom, sami proti sebe. Nevidel som, žeby mních niekedy padol z inej príčiny, než z tej, že dôveroval vlastnému srdcu. Niektorí hovoria: skrze to, alebo ono upadá človek… Ale ja, ako som povedal, som nevidel inú príčinu pádu než práve túto. Vidíš, že niekto padá? Vedz, že ten človek dôveroval sebe. Nič horšieho a nič zhubnejšieho, ako sebadôvera.
(pokračovanie nabudúce)

Štyri stĺpy mníšskeho života (3. časť)

old_rostworowski

Tretím podstatným prvkom mníšskeho života je prijatie evanjeliovej náuky o pravdivom rozvoji človeka. Súčasný človek sa chce rozvíjať — ako sa dnes hovorí — „realizovať sa“. O tom často hovoria mladí rehoľníci, pričom však zabúdajú na Ježišovu náuku v tejto oblasti. Božia náuka o pravdivom duchovnom rozvoji človeka sa nachádza v 12. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš hovorí: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život.“ (Jn 12, 24-26) V našom srdci je tajomná túžba po tejto smrti. Nezabíjajme v sebe túto vrúcnu túžbu — ona je momentom lásky. Možno ju budeme môcť jedného dňa zrealizovať! Duch Svätý hovorí: „Neboj sa obety svojho života. Neboj sa stratiť svoj život na tomto svete, aby si žil naplno s Bohom; neboj sa obetovať svojim bratom, neboj sa obetovať dobrý pocit zo seba a výhody v prospech pustovníckej rodiny. Neboj sa zrieknutia toho i toho… neboj sa!“ Duch Svätý nám hovorí „neboj sa!“ nie preto, že tvoje túžby nie sú dobré, ale aby si sa nebál a mal si odvahu prijať silné, hrdinské rozhodnutia, ku ktorým si povolaný.
Ostáva pravdou, že treba zomrieť, aby sa mohlo žiť. Ku skutočnej „sebarealizácii“ treba stratiť život. To je múdrosť Evanjelia. Egoizmus, ktorý hľadá záchranu svojho života, nikdy nedosiahne kontempláciu.
Štvrtým prvkom mníšskeho života je pokora. Keď sv. Benedikt ustanovil školu Božej služby, ukázal nám, ako najistejšie prísť do nebeskej chvály — totiž cestou pokory.
Je pravdou, že kamaldulský život je sám v sebe hlbokým pokorením sa pred Pánom. (Duchovné) nanebovstúpenie pustovníka je skutočným, hlbokým pokorením sa pred Bohom v čoraz väčšej závislosti. Závislosti úplnej, milujúcej, z vlastnej vôle. Toto úplné pokorenie a závislosť od Boha nám dovoľuje vojsť do pravdivého Božieho pokoja, kde jedine je možná pravá kontemplácia.
— O. Piotr Rostworowski, Er. Cam.

Štyri stĺpy mníšskeho života (2. časť)

Čmeliak v kláštornej záhradePrichádza druhý prvok kontemplatívneho života. Prvým je, ako sme už povedali, vášeň k Bohu. Túto vášeň nájdeme zvláštnym spôsobom u nášho zakladateľa, bl. Pavla Justinianiho. Jedná sa o úplnú lásku k Bohu, bez kompromisov. Druhým prvkom je úplná dôvera voči Bohu.
Sme si istí, milovaní, že naše povolanie je nadprirodzené, že nemôžeme skladať našu nádej do ľudských síl, čností, inteligencie. Nehľadáme svoju sebarealizáciu, dobrý pocit zo seba, pretože naše povolanie pochádza od Boha a všetko sme získali od neho. To čo som vymenoval môže byť, ale tiež môže chýbať (napr. fyzické zdravie). Všimnime si, keď čítame Sväté písmo, že Boh od nás žiada jedine vieru, túži, aby sme v neho zložili všetku dôveru i nádej.
Ak Boh prišiel na svet, aby bol s nami, človek sa už nemôže viac cítiť sám v bojoch i problémoch, v osobných ťažkostiach. Ježiš hovorí: „Príď ku mne.“ Poďme teda k nemu — nikdy nie sme sami. V Kristovi je odpoveď na všetky naše problémy a ťažkosti života. Nehľadajme nič viac. Na Božie povolanie je len jedna odpoveď — dôvera bez hraníc. Myslím si, že väčšine tých, ktorí nevytrvali v pustovníckom povolaní, chýbala práve táto dôvera.
Pozrime sa na túto heroickú dôveru pri povolaní Abraháma. Boh hovorí: „Opusti svoju vlasť, pokrvných aj dom tvojho otca…“ — zanechal, odišiel, ani nevedel kam ide, nemal žiadnu oporu v človeku — úplne dôveroval Bohu. Boh nesklame nikoho, kto mu dôveruje. Dokonalá dôvera je ako skok z lietadla bez padáka v otvorené Božie ramená. Učme sa tejto veľkej viery svätých a nezabúdajme na ňu zvlášť v momentoch pokušení, znechutenia, temnoty. Boh nás nikdy nesklame.
— o. Piotr Rostworowski, Er. Cam.

Štyri stĺpy mníšskeho života (1. časť)

Nasledujúci príhovor predniesol v roku 1995 o. Piotr Rostworowski ErCam v ereme (pustovni) kamaldulských pustovníkov vo Frascati. Otec Piotr Rostworowski (1910-1999) bol mníchom benediktínskeho opátstva sv. Andreja v Zeverkerken, odkiaľ v roku 1939 odišiel so skupinou fundátorov obnoviť opátstvo sv. Petra a Pavla v Tynci, kde istý čas plnil úlohu priora. V roku 1968 prijal funkciu priora v kamaldulskom ereme v Bielanach, v susedstve Tynca. U kamaldulských pustovníkov ostal až do svojej smrti.


V záhradeMilovaní bratia!

Prišli sme do eremu, aby sme žili intenzívnejšie v Božej prítomnosti – rozjímajúc o večných veciach a aby sme sa pripravili na dobrú smrť, ktorá, ako vieme, sa blíži. Všetci sme hriešni, všetci musíme konať pokánie, obrátiť sa a pokoriť sa pred Pánom z celého srdca – skladajúc nádej v jeho nekonečné milosrdenstvo. Mníchom je ten, kto skutočne prijal túto cestu životom a dôsledne ju realizuje. Keď zomrel s Kristom vo svätom krste, a s ním v tejto sviatosti vstal z mŕtvych, túži uskutočňovať toto tajomstvo smrti a života vo svojej vlastnej existencii. Aby mních žil toto tajomstvo intenzívnejšie, volí si samotu a hľadá v modlitbe a meditácii prehĺbenie tejto ekonómie spásnej Božej lásky.

To, čo charakterizuje kontemplatívneho človeka, je vášeň k Bohu a k Božím veciam, voči Božej veľkosti i chvále. Pravdou je, že kresťan sa môže posvätiť vo svete, majúc rodinu, zamestnanie, miesto v spoločnosti. Láska kontemplatívneho človeka však zároveň hovorí, že Boh je posledným cieľom, jedinou hodnotou ľudského bytia. Boh je hoden toho, aby mu človek odovzdal všetko, všetko kvôli nemu zanechal, aby výlučne ním naplnil myseľ i srdce, aby ho velebil, klaňal sa mu i miloval každý deň i hodinu, aby žil výlučne pre neho.

Súčasný svet zabudol o prvom prikázaní lásky. Viacej sa dáva dôraz na druhé prikázanie, t. j. hovorí sa ustavične o láske – caritas – mysliac na blížneho, na lásku voči druhému človeku. Takmer nikdy sa nehovorí o láske k Bohu! Láska k Bohu nie je samozrejme nikdy izolovaná od lásky k blížnemu, ale je rovnako pravdou, že láska k Bohu zostáva prvá a základná. Jasne o tom hovorí Sväté písmo: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Dt 6, 4-5)

Kontemplatívne povolanie je pre svet znakom a pripomenutím, krikom — aby svet nezabudol, že absolútne prvenstvo má láska k samému Bohu: láska z celého srdca, celej duše a celej sily.
Aby sme obetovali Bohu celé srdce, všetky myšlienky a sily, zanechávame množstvo rozptýlení tohto sveta, to čo napĺňa myseľ, predstavivosť, čo odvádza srdce i vôľu od Boha. Táto tajomná vášeň nás priviedla do tohto eremu.

Povolanie ku kontemplatívnemu životu je naisto zvláštnym povolaním k intímnemu životu s Bohom. Je akoby počiatkom večného života. Má špeciálne miesto v Cirkvi, pretože dokonalým spôsobom realizuje a ukazuje svetu podstatu samotnej Cirkvi – spoločenstvo modlitby, ktorá smeruje k Bohu, putuje do večného života s ním ako ku svojmu poslednému cieľu. A v tomto je najvyššia krása, ale zároveň aj náročnosť kontemplatívneho života — žiť „tvárou v tvár“ s Neviditeľným, Nekonečným — vytrvať v pokušeniach i suchopárnostiach, byť verným tomuto tajomstvu celý život, nepoddávať sa pochybnostiam, neutekať k svetským veciam, ktoré zo svojej materiálnej povahy sú našej prirodzenosti bližšie. Pre človeka je to ťažká vec a bez pomoci Boha, ktorý nás tajomne priťahuje do svojho Srdca, by to bolo skutočne nemožné. Sme totiž nielen ľuďmi, ale aj hriešnikmi. Tohto spôsobu života, bez pochyby „neľudského“ sme schopní jedine vďaka prijatej milosti.