Nahrávka druhej prednášky z cyklu Postavy viery (záznam z 27. októbra 2012) o sv. Atanázovi. Prednáša ThDr. Cyril Šesták SJ, PhD. Nahrávku si môžete vypočuť cez prehrávač, alebo stiahnuť (napr. kliknutím pravým tlačítkom na predchádzajúci odkaz a voľbou „Uložiť do…“).
Aké miesto sa patrí zaujať a kde sa usadiť v čase obedu a večere?
Pán prikázal, privykajúc nás k pokore pri každej príležitosti, zaujať posledné miesto aj vtedy, keď si sadáme k stolu. Preto je potrebné, aby ten, kto sa snaží konať podľa prikázaní, nezanedbal aj tento príkaz.
Ak sa teda nachádzame pri stole so svetskými ľuďmi, mali by sme im i v tomto ohľade ísť príkladom, aby sa učili nevyvyšovať sa a nehľadať prvé miesto.
Ak sa však zhromaždia osoby, ktoré majú ten istý zámer svedčiť pri každej príležitosti o pokore, každému s istotou prislúcha najprv zaujať posledné miesto podľa Pánovho príkazu. Predsa však nie je vhodné tlačiť sa jeden na druhého a vzpierať sa, lebo to škodí príslušnému poriadku a stáva sa príčinou nepokoja. Ak nedokážeme ustúpiť druhému a zároveň sa o to priečime, stávame sa podobnými tým, ktorí sa starajú o prvé miesta. A teda i v tomto prípade, poznajúc a zachovávajúc to, čo je slušné, prináleží hostiteľovi vyznačiť poriadok miest, podľa iného Pánovho výroku, keď povedal, že v týchto otázkach prináleží rozhodnutie správcovi domu.
Takto sa budeme navzájom znášať v láske, konajúc všetko dôstojne a v patričnom poriadku. Taktiež takto dokážeme, že nepraktizujeme pokoru len aby sme sa mohli ukázať navonok, dbajúc o ľudské ohľady, pričom sa neústupčivo a násilne prieme. Skôr ukážme pokoru skrze poslušnosť. Väčšia pýcha totiž spočíva v priečnosti, než v zaujatí prvého miesta podľa príkazu, ktorý sme dostali.
Svätý Bazil Veľký, Dlhšie regule, otázka 21.
Otcovia rozprávali, že raz filozofi chceli vyskúšať mníchov. Práve prechádzal jeden dobre oblečený mních, tak mu povedali: „Hej ty, poď sem!“ On sa urazil a vynadal im. Prechádzal tiež iný veľký mních, prostý človek. Do neho tiež začali zabŕdať: „Hej ty, mních, zlý dedo, poď sem!“ On k nim rýchlo prišiel. Udreli ho po tvári a on im nastavil druhé líce. Vtedy filozofi ihneď vstali, poklonili sa mu a povedali: „Hľa, pravý mních.“ Posadili ho uprostred seba a začali sa ho vypytovať: „Čo na tej púšti robíte iného než my? Vy sa postíte, aj my sa postíme. Vy umŕtvujete svoje telo, aj my to robíme. Robíme všetko to, čo vy. Ako teda prevyšujete nás, keď žijete na púšti?“ Starec odvetil: „Našu nádej skladáme do Božej milosti a snažíme sa vládnuť nad našimi myšlienkami.“ Oni mu povedali: „To my nedokážeme robiť.“ A povzbudení mu dovolili odísť.
Zopakujem to, čo som už hovoril na inom mieste: blahoslavený je intelekt*, ktorý je počas modlitby úplne oslobodený od [vonkajších] foriem.
Blahoslavený je intelekt, ktorý bez roztržitosti v modlitbe dosahuje ešte väčšiu túžbu po Bohu.
Blahoslavený je intelekt, ktorý je počas modlitby slobodný od materiálnosti a vyzlečený z každého jej vlastníctva.
Blahoslavený je intelekt, ktorý počas modlitby dosiahol úplnú slobodu od zmyslovosti.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá každého človeka za Boha, po Bohu.
Blahoslavený je mních, ktorý hľadí s veľkou radosťou na spásu a pokrok každého, ako keby boli jeho vlastnými.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá seba samého za „vyvrheľa pre všetkých“ (1 Kor 4, 13)
Mních je ten, kto je oddelený od všetkých a zjednotený so všetkými.
Mních je ten, kto pokladá seba za spojeného s každým človekom, keďže vidí seba v každom.
Človek, ktorý zasvätí svoje prvé myšlienky Bohu, dosiahol dokonalú modlitbu.
Ak sa chceš modliť ako mních, vyhýbaj sa každej lži a neprisahaj. Ináč budeš márne vyzerať ako niekto, kým nie si.
Ak sa chceš modliť v duchu, odpútaj sa od tela a žiaden oblak ťa počas modlitby nezatemní.
Zver Bohu potreby svojho tela a bude jasné, že si mu zveril aj potreby svojho ducha.
(…)
Pokiaľ sa človek úplne neobráti skrze pokánie, bude pre neho múdrejšie, ak si bude stále pripomínať svoje hriechy s ľútosťou a pamätať na večný oheň, ktorý si spravodlivo zasluhujú.
Ak sa človek, stále zamotaný do hriechu a hnevu, nehanebne odváži siahnuť po poznaní božských vecí, alebo sa len pokúsi o nemateriálnu modlitbu, zaslúži si pokarhanie Apoštola; pretože je pre neho nebezpečné modliť sa s holou a nepokrytou hlavou. Taká duša, hovorí, má mať ‚závoj na hlave kvôli anjelom,‘ ktorí sú prítomní (porov. 1 Kor 11, 5-7) a byť zaodená v náležitej úcte a pokore.
Tak ako vytrvalé pozeranie do slnka v jeho poludňajšom jase nevylieči človeka s chorým zrakom, tak ani falošná prax modlitby — ktorú treba správne konať v duchu a pravde — nijako neprospeje vášnivému a nečistému intelektu; práve naopak, taká prax vyprovokuje Boží hnev proti intelektu.
— Evagrios pustovník, O modlitbe, 117-129. 145-146
Poznámka: Intelekt (νους – nous; intellectus) označuje najvyššiu mohutnosť v človeku, s ktorou (za podmienky, že je očistený) poznáva Boha, alebo vnútorné princípy stvorených vecí, prostredníctvom priameho, alebo duchovného poznávania. Intelekt treba odlíšiť od rozumu (ratio), keďže intelekt neformuluje abstraktné koncepty, ani neprichádza k poznaniu prostredníctvom deduktívnych postupov, ale poznáva pravdu prostredníctvom bezprostrednej skúsenosti. Intelekt možno nazvať „orgánom kontemplácie“, či „okom srdca“ (Makarios Veľký).
Navštívili sme tiež iného kňaza, ktorý sa volal Eulogios. Keď prinášal obetné dary Bohu, dostával tak veľkú milosť poznania, že poznal myšlienky všetkých mníchov, ktorí boli prítomní. Často zastavoval niektorých mníchov, keď chceli prísť k oltáru a hovoril: „Ako sa môžete odvažovať pristúpiť k svätým tajomstvám, keď máte zlé myšlienky? Ty si tejto noci neslušne premýšľal o smilstve.“ Druhý, ako vravel, rozmýšľal v mysli nad tým, že niet rozdielu medzi tým, či k Božej milosti pristupuje ako hriešnik, alebo ako spravodlivý. Iný zasa pri obete pochyboval: „Budem posvätený, ak k nej pristúpim?“ „Odstúpte na chvíľu od svätých tajomstiev a obráťte sa v duši, aby ste získali odpustenie hriechov a stali sa hodní spoločenstva s Kristom. Ak si totiž najprv neočistíte myseľ, nebudete môcť pristúpiť k Božej milosti.“
— Dejiny mníchov v Egypte (grécka verzia), XVI Eulogios
Zanechajme našich rodičov a pokrvných a priateľov a ženu a deti a vlastníctvo a všetky príjemnosti života, ak majú byť prekážkou zbožnosti. Máme sa modliť, aby sme neprišli do pokušenia. Ale ak sme povolaní k mučeníctvu, so stálosťou vo vyznávaní jeho mena, a ak sme kvôli tomuto trestaní, radujme sa a ponáhľajme sa k nesmrteľnosti. Keď nás prenasledujú, nečudujme sa. Nemilujme tento svet, ani ľudské chvály, ani slávu a úctu vladárov, ako niektorí židia, ktorí obdivovali veľké diela Pána, no kvôli strachu z veľkňazov a vladárov mu neuverili. To preto, lebo milovali ľudskú chválu viac, ako Božiu. No teraz, na základe dobrého vyznania, nielen spasíme seba, ale aj utvrdíme tých, ktorí sú novopokrstení [doslova novoosvietení — pozn. prekl.] a upevníme vieru katechumenov. Ale ak zamietneme niektorú časť nášho vyznania a poprieme božskosť kvôli slabosti nášho presvedčenia a strachu z veľmi krátkeho trestu, nielen že sa pripravíme o večnú slávu, ale staneme sa aj príčinou skazy iných. A tak dostaneme dvojitý trest, ako prináleží tým, ktorí popreli, že to, čím sa kedysi tak chválili, je vlastne nesprávnou náukou.
Preto nebuďme príliš unáhlení voči nebezpečenstvám, lebo Pán hovorí: Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia; duch je skutočne ochotný, ale telo slabé. A ak sa dostaneme do nebezpečenstiev, neobávajme sa, ani sa nehanbime kvôli nášmu vyznaniu. Lebo ak sa niekto poprením vlastnej nádeje, ktorou je Ježiš Kristus, Boží Syn, zachráni od dočasnej smrti a ďalší deň smrteľne ochorie a odíde z tohto života, či nepríde o dočasné veci a zároveň nestratí večné? Ale nech sa ten, komu je udelená mučenícka česť, veselí s radosťou v Pánovi, akoby takto dosiahol veľkú korunu a odišiel z tohto života vďaka svojmu vyznaniu. Aj keby bol len katechumenom, nech odíde bez starostí, lebo jeho utrpenie pre Krista sa mu stane opravdivejším krstom, keďže skutočne zomiera s Kristom. Nech sa teda skutočne veselí z napodobenia svojho Učiteľa, keďže je napísané: Vy buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Učiteľ. Nuž teda ich a náš Učiteľ, Pán Ježiš, bol udieraný kvôli nám, podstúpil urážky a posmech s trpezlivosťou. Pľuli na neho, bili ho po tvári, postrkovali a po zbičovaní ho pribili na kríž. Mal piť víno s octom a keď vyplnil všetko, čo bolo napísané, povedal jeho Bohu a Otcovi: Do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Preto teda nechajte toho, kto túži byť jeho učeníkom, aby úprimne nasledoval jeho utrpenie. Nech napodobňuje jeho trpezlivosť vo vedomí, že ak by ho aj ľudia chceli upáliť, nič mu neuškodí, ako trom mládencom, a ak niečo vytrpí, dostane odmenu od Pána, veriac v jedného a jediného pravého Boha a Otca, skrze Ježiša Krista, Veľkňaza a Vykupiteľa našich duší a odmeniteľa našich utrpení. Jemu sláva na veky. Amen.
— Apoštolské konštitúcie (4. stor.), V, I, 6
Dnes sa nám zem stala nebom — nie kvôli tomu, žeby na zem z neba zostúpili hviezdy, ale do nebies vystúpili apoštoli, lebo bola vyliata hojná milosť Svätého Ducha a celý zemekruh pretvorila na nebo, nemeniac prirodzenosť, ale meniac vôľu.
Našla totiž mýtnika a urobila z neho evanjelistu. Našla prenasledovateľa, a navrátila ho ako apoštola. Našla lotra a voviedla ho do raja. Našla hriešnicu, a urobila ju rovnou z pannou. Našla mágov, a prejavila v nich evanjelistov. Odohnala zlobu a priviedla milotu. Vykorenila otroctvo a priniesla slobodu. Oslobodila od dlhu a priniesla Božiu milosť. Teda zem sa stala nebom, a ako to často hovorím, predsa tak hovoriť neprestanem.
A náhle sa z neba ozval zvuk akoby nadchádzajúceho víchru a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. A ukázali sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa: nie ohňa, ale akoby ohňa. „Ak ohňa, akože nehoreli?“ pýta sa žid. Ja mu odpovedám: Ak to bol oheň, akože nespálil krík, krehké drevo? Čo je od ohňa silnejšie? Čo od kríka krehkejšie? A ani drevo nezhorelo, ani oheň nevyhasol.
A ako to, že nespálil telá troch mládencov, ale obrátil pec na rosu a uhlíky vyzerali akoby ruže? Bojovalo telo s ohňom a telo dosiahlo víťazstvo: a čo bolo jemnejšie ako vosk, stalo sa pevnejšie ako oceľ. Vysvetľujem tu staré veci, ktoré sa udiali preto, aby ste mohli uveriť pravde. Pretože Duch Svätý sa zjavil v ohni, aby ho myseľ mohla rýchlo prijať. Nielen preto, ale aj kvôli tomu, že ako oheň stravuje tŕnie, tak aj Duch rozrušuje hriechy.
— sv. Ján Zlatoústy, Reč I na Turíce (výňatok)