Archív značiek: 6. stor.

O kamenárovi Eulogiovi

Koptský mníchOtec Daniel, kňaz zo Skétis, pricestoval so svojím učeníkom do Tébaidy. Priplávali po rieke do dediny, ktorá starcovi patrila a on ju odovzdal do užívania námorníkom. Starec povedal: „Dnes zostaneme tu.“

Učeník začal reptať: „Ako dlho sa ešte budeme takto potulovať? Vráťme sa do Skétis.“

Starec odopvedal: „Nie, dnes zostaneme tu.“ Usadili sa uprostred dediny ako cudzinci. Brat povedal starcovi: „Poteší snáď Boha, že tu zostávame, ako by sme mali niečo spoločné s týmito ľuďmi? Poďme aspoň do kaplnky.“

Starec odpovedal: „Nie, zostaneme tu.“

A tak tam sedeli až do neskorého večera. Brat začal starca zahŕňať výčitkami. Povedal mu: „Kvôli tebe tu biedne zahyniem.“

Počas ich rozhovoru sa objavil starý muž, laik, vysoký a bielovlasý. Keď zbadal otca Daniela, s plačom mu začal bozkávať nohy. Privítal i jeho učeníka a povedal im: „Ráčte do môjho domu.“

S pochodňou v ruke prechádzal uličkami dediny a hľadal pocestných. Vzal k sebe domov starca, jeho učeníka a ďalších, ktorých stretol. Nalial vodu do umývadla a umyl bratom i starcovi nohy. Nemal nikoho, ani doma, ani inde vo svete, než Boha. Prestrel stôl, a keď sa najedli, zobral zvyšky a hodil ich dedinským psom. Tak to mal vo zvyku — nedopustil, aby od večera do ďalšieho rána zostal v dome jediný kúsok. Potom sa s ním Daniel usadil stranou, hovorili až do úsvitu o spáse a prelievali mnoho sĺz. Ráno sa rozlúčili a odišli.

Cestou späť sa učeník starcovi poklonil a povedal mu: „Otče, buď taký dobrý a povedz mi, kto bol ten starý muž a odkiaľ ho poznáš.“

Starec mu nechcel odpovedať. Poklonil sa mu teda opäť a povedal: „Toľko si mi toho zveril a o tom starom mužovi mi nepovieš?“ Vyprával mu totiž o čnostiach mnohých svätých mužov. Starec však bratovi nechcel o onom mužovi hovoriť a tak sa brat rozhneval a starcovi už nič nepovedal celú cestu do Skétis.

Keď prišli do svojej cely, nepriniesol starcovi jeho skromnú porciu jedla, ako to zvyčajne robil. Starec s jedlom vždy čakal až do neskorého popoludnia. Keď nastal večer, vošiel starec do bratovej cely a povedal mu: „Prečo, synu, necháš svojho otca umierať hladom?“

Brat odpovedal: „Nemám otca. Keby som mal, miloval by svoje dieťa.“

„Ak nemáš otca, staraj sa sám o seba,“ povedal starec, otvoril dvere a chystal sa odísť, ale brat ho predbehol a zadržal.

Začal ho bozkávať a takto mu hovoril: „Ako je Boh nado mnou, nenechám ťa ísť, dokiaľ mi nepovieš, kto je ten muž.“ Brat nechcel vidieť starca zarmúteného, pretože ho veľmi miloval.

Vtedy mu starec povedal: „Najprv mi nachystaj môj skromný pokrm a potom ti to poviem.“

Keď si zajedol, hovorí bratovi: „Čo si taký tvrdohlavý? Preto, že si sa mi v dedine vzpieral a reptal si, som ti nič nepovedal. A teraz počúvaj, ale nikomu ďalšiemu to nehovor.

Ten starý muž sa volá Eulogios. Je povolaním kamenár. Svojím remeslom si zarobí každý deň jeden keration a celý deň až do večera nič neje. Večer chodí po dedine a všetkých pocestných, ktorých stretne, pozve do svojho domu, pohostí ich, a čo ostane dáva psom, ako si videl. Ako kamenár pracuje od mladi a dnes mu je vyše sto rokov. Ježiš mu dáva silu, aby si denne zarobil svoju mzdu.

Keď som bol mladší, asi pred štyridsiatimi rokmi, prišiel som predávať do tej dediny svoje výrobky. Večer mňa i ďalších bratov, ktorí boli so mnou, podľa svojho zvyku pozval k sebe a pohostil. Pretože som videl, aký je to čnostný muž, po návrate som sa začal postiť a pokračoval som v tom niekoľko týždňov. Prosil som Boha, aby mu poskytol väčšiu sumu peňazí a on mohol ešte vac prospieť ľuďom. Po trojtýždňovom pôste som ležal polomŕtvy od všetkého toho odriekania a vtedy som zbadal, ako sa ku mne blíži muž posvätného výzoru a vraví mi: „Daniel, čo máš na srdci?“ Odpovedal som: „Pane, dal som slovo Kristovi, že nebudem jesť chlieb, dokiaľ sa nedozviem, že kamenárovi Eulogiovi sa dostalo požehnania, vďaka ktorému môže prospieť ďalším ľuďom.“

„Nie, takto je to v poriadku,“ odpovedal mi.

Povedal som: „Pane, daj mu viac, nech všetci môžu skrze neho oslavovať tvoje posvätné meno.“

Odpovedal: „Ja ti vravím, že takto je to v poriadku. Ak však chceš, aby som mu poskytol viac, zaruč sa za jeho dušu, že skutočne bude po smrti spasený a ja to urobím.“

„Prijmi jeho dušu z mojich rúk,“ odpovedal som.

A tu som zbadal, že stojíme v chráme Vzkriesenia, a nejaký mládenec sedel na Svätom kameni a Eulogios stál po jeho pravici. Mládenec ku mne poslal jedného z tých, kto ho obklopovali, a spýtal sa: „Tento človek sa zaručil za Eulogia?“

Všetci hovorili: „Áno, pane.“

„Povedzte mu, že na tej záruke trvám.“

Hovoril som: „Áno, pane, je to moja zodpovednosť, len mu poskytni ten majetok.“

A tu som zbadal, ako sypú Eulogiovi do lona peniaze a vošlo sa tam všetko, čo vysypali. Keď som sa prebudil, pochopil som, že som bol vyslyšaný a velebil som Boha.

Eulogios jedného dňa pri práci uderil do kameňa a počul dutý zvuk. Udrel ešte raz a uvidel malý otvor. Udrel znova a našiel jaskyňu plnú peňazí. Užasol a pomyslel si: „To sú peniaze Izraelitov. Čo mám robiť? Ak ich vezmem do dediny, dopočuje sa o tom správca, príde, vezme mi ich a ja sa ocitnem v nebezpečí. Radšej odídem do cudzej krajiny, kde ma nikto nepozná.“

Prenajal si zvieratá, ako by chcel prevážať kameň, a v noci prepravil peniaze k rieke. A tak opustil svoje ľudomilné dielo, naložil peniaze na loď a priplával až do Byzancia.

Vtedy vládol starý Justín. Eulogios mu dal veľa peňazí a Justín ho spravil prétorským prefektom. Zadovážil si veľký dom, ktorému sa dodnes hovorí U Egypťana.

Po dvoch rokoch som vo sne opäť videl onoho mládenca v chráme Vzkriesenia, tak ako minule. O chvíľu som videl, ako akýsi černoch vlečie Eulogia od mládenca preč.

Prebudil som sa a pomyslel som si: „Beda mne, hriešnikovi. Zatratil som svoju dušu.“ Obliekol som si ovčiu kožu a vydal som sa do dediny predávať svoju prácu. Čakal som, že tam Eulogia stretnem. Nastal večer a nikto ma nevyhľadal. Išiel som sa teda spýtať jednej stareny. Oslovil som ju: „Matka, daj mi, prosím, pár kúskov suchého chleba, pretože som dnes nič nejedol.“

Odišla a vrátila sa s trochou uvareného jedla. Sadla si vedľa mňa a začala sa mi prihovárať: „Otče, či nevieš, že si mladý muž a nemal by si zostávať tak dlho v dedine? Nevieš, že mníšsky život vyžaduje pokoj?“

Odpovedal som jej: „Ale čo mám robiť? Prišiel som predsa predávať svoju prácu.“

„Ani keď predávaš svoju prácu, nezostávaj v dedine tak dlho.“

Povedal som jej: „Nechaj si svoje rady a povedz mi: či nie je v dedine bohabojný človek, ktorý sa ujíma pocestných?“

„Ach, otče,“ odvetila, „mali sme tu jedného kamenára, ktorý pre pocestných vykonal mnoho dobrého. Keď Boh videl jeho skutky, obdaril ho milosťou, a tak sme sa dopočuli, že je z neho dnes patrícius.“

Keď som to počul, pomyslel som si: „Ja som spáchal túto vraždu.“

Nastúpil som teda na loď a vydal sa do Byzancia. Našiel som dom Egypťana Eulogia, posadil som sa pred jeho bránu a čakal, až sa objaví. Uvidel som ho, obklopeného prepychom, a zavolal som na neho: „Zľutuj sa, chcem s tebou hovoriť v súkromí.“

On si ma ani nevšimol, ale jeho sluha ma zbil. Predbehol som ho, znovu som na neho volal, ale znovu ma zbili. Takto to pokračovalo štyri týždne a ja som s ním nedokázal prehovoriť. Vteda som zmalomyseľnel, opustil som dom a vrhol som sa s plačom pred obraz presvätej Bohorodičky. Oslovil som Spasiteľa: „Pane, buď ma zbav mojej záruky za toho človeka, alebo aj ja opustím mníšsky život.“

Ako som takto v duchu hovoril, upadol som do spánku a zdalo sa mi, že sa strhol veľký hluk a ľudia kričali: „Cisárovná prichádza!“ Pred ňou šiel tisíchlavý dav. Zvolal som: „Zmiluj sa nado mnou, moja Pani!“

Zastavila a spýtala sa ma: „Aké máš trápenie?“

„Zaručil som sa za prefekta Eulogia. Prikáž, aby ma zbavili toho záväzku.“

Odpovedala mi: „To nie je moja vec, splň si svoj záväzok, ako ti je lepšie.“

Prebudil som sa a pomyslel som si: „Aj keby ma to malo stáť život, nevzdialim sa od jeho brány, pokiaľ sa s ním nestretnem.“ A zasa som šiel pred bránu. Keď sa objavil, volal som na neho. Pribehol ku mne vrátnik a zmlátil ma na celom tele. Zmalomyseľnel som a rozhodol sa: „Vrátim sa do Skétis. Ak bude Boh chcieť, zachráni mňa aj Eulogia.“

Kristus vševládcaA vydal som sa hľadať loď. Našiel som jednu, ktorá plávala do Alexandrie, a hneď ako som na ňu nastúpil, vo svojom zúfalstve som si ľahol a zaspal. Uvidel som samého seba opäť v chráme Vzkriesenia a oného mladíka sediaceho na svätom kameni. Otočil sa ku mne a hrozným hlasom sa ma opýtal: „Nesplníš si záväzok?“

Stál som tam a triasol od strachu, neschopný slova. Rozkázal dvom z tých, ktorí stáli okolo, aby ma zavesili s rukami za chrbtom. Povedali mi: „Nesľubuj, čo nemôžeš splniť, a nespor sa s Bohom.“ Visel som tam a nemohol ani otvoriť ústa.

Potom som počul: „Cisárovná prichádza.“

Pohľad na ňu mi priniesol trochu útechy. Povedal som jej slabým hlasom: „Zmiluj sa nado mnou, Pani sveta.“

Ona hovorí: „Čo zas chceš?“

„Visím tu kvôli svojej záruke za Eulogia.“

Odvetila: „Prihovorím sa za teba.“

A uvidel som, ako pristúpila k mládencovi a pobozkala mu nohy. Svätý mládenec mi povedal: „Choď a už nerob nič také.“

Odpovedal som: „Zhrešil som, Pane, odpusť mi. Prosil som za neho, aby sa stal užitočným, a nie neužitočným.“

Rozkázal, aby ma odviazali, a povedal mi: „Choď do svojej cely a nepátraj ako vrátim Eulogia kam patrí.“

Keď som sa prebudil, veľmi som sa zaradoval, že bol zo mňa záväzok sňatý. Cestou na lodi som velebil Boha.

O tri mesiace som sa dopočul, že Justín zomrel a namiesto neho vládne Justinián. Čoskoro proti nemu povstali Hypatios, Dexikrates, Pompeios a prefekt Eulogios. Traja z nich boli zajatí a popravení a ich majetok bol zhabaný. Rovnako tak aj Eulogiov majetok. Eulogios z Konštantínopola v noci ušiel. Cisár prikázal, aby bol zabitý, kdekoľvek by ho našli. Eulogiovi sa podarilo uniknúť a vrátil sa do svojej dediny. Prezliekol sa do obyčajných šiat. Všetci z dediny sa zišli a hovorili mu: „Vitaj. Počuli sme, že sa z teba stal patrícius.“

Odpovedal im: „Keby som bol patríciom, stál by som tu teraz pred vami? Nie, to bol iný Eulogios z tohto kraja. Ja som putoval do Svätej zeme.“

Vošiel do svojho domu a pomyslel si: „Úbohý Eulogios, vstaň, chop sa svojho náradia a pusti sa do práce. Toto síce nie je cisársky dvor, ale zato neprídeš o hlavu.“

Vzal svoje náradie a vydal sa ku kameňu, v ktorom našiel peniaze. Snáď si myslel, že tam nájde ďalšie. Kopal celé predpoludnie, ale nenašiel nič. Začal spomínať na služobníctvo, prepych, jedlo a znovu si povedal: „Úbohý Eulogios, vstaň a pracuj, toto je Egypt.“ A tak ho po malých krokoch svätý mládenec a naša pani Bohorodička navrátili k pôvodnému stavu — veď Boh nie je nespravodlivý a nezabúda na skoršie skutky.

Zanedlho som sa vydal do tej dediny predávať svoju prácu, a hľa, večer sa objavil podľa svojho predchádzajúceho zvyku Eulogios a pozval ma do svojho domu. Keď som ho videl v prachu prichádzať, vzdychol som a v slzách zvolal: „Aké veľké je tvoje dielo, pane. Aké múdre sú tvoje skutky. Ktorý boh je taký veľký ako náš Boh? Ty si jediný Boh, ktorý koná zázraky. Poskytuješ chudobu i bohatstvo, pokoruješ i povznášaš. Kto môže predvídať tvoje zázraky či tvoje súdy, Pane? Ja, hriešnik, som sa o to pokúsil, a moja duša takmer skončila v pekle.“

Eulogios mňa i ďalších, ktorých našiel, vzal domov, umyl nám podľa svojho zvyku nohy a pohostil nás. Keď sme sa najedli, spýtal som sa ho: „Ako sa ti darí, otec Eulogios?“

Odvetil: „Modli sa za mňa, otče. Som úbožiak s prázdnymi rukami.“

Povedal som mu: „Kiež by sa ti ani nedostalo to, čo si mal.“

„Prečo, otče?“ spýtal sa, „či som ti niečím ublížil?“

„Či si mi ublížil?“ odvetil som a vyrozprával všetko, čo sa stalo. Obaja sme sa rozplakali a Eulogios mi hovorí: „Modli sa, otče, aby mi Boh doprial, čo je nutné k mojej náprave.“

Odpovedal som mu: „Nečakaj, brat, že ti ešte po dobu tvojho života bude Kristom zverené viac, než tento keration za tvoju prácu.“

A vidíš, toľko rokov mu Boh dáva silu, aby si svojím remeslom ten keration zarobil.

Toto zveril otec Daniel svojmu žiakovi po návrate z Tébaidy. Obdivuhodná je Božia dobrota, pretože v krátkom čase pozdvihol Eulogia a opäť pokoril tak, aby mu to prospelo. Modlime sa i my, aby sme boli pokorení v Kristovi a potom pred jeho prísnym súdom a tvárou v tvár jeho dôstojnosti získali zľutovanie.

— Daniel zo Skétis, Z príbehov otca Daniela, 6

Postavy viery — sv. Benedikt

O. Vladimír o sv. BenediktoviPo vynútenej „technickej” prestávke vám prinášame ďalšie záznamy z cyklu Postavy viery. Tretiu prednášku z 27. októbra 2012 o sv. Benediktovi predniesol prior kláštora Premenenia Pána v Sampore, ThLic. Vladimír Kasan OSB. Záverečná diskusia prvého stretnutia bude zverejnená už zajtra.

Nahrávku si môžete vypočuť cez prehrávač, alebo stiahnuť (napr. kliknutím pravým tlačítkom na predchádzajúci odkaz a voľbou „Uložiť do…“).

Vlastný úsudok a rada blížneho (3. časť)

Kláštor zo severuA čo keby sa niekto opýtal, čo má robiť človek, ktorý nemá nikoho s kým by sa poradil? Iste, ak niekto z celého srdca túži plniť Božiu vôľu, nikdy ho Boh neopustí, ale vždy ho povedie podľa svojej vôle. Skutočne, ak niekto obráti svoje srdce k Božej vôli, tak Boh dá svetlo hoci aj malému dieťaťu, aby skrze neho dostal spásnu radu. A ak niekto úprimne netúži plniť Božiu vôľu, hoci by šiel aj za prorokom, Boh vloží do srdca proroka odpoveď v zhode so zatvrdnutosťou jeho srdca. Ako hovorí Písmo: A keby sa dal prorok zviesť a hovoril by — to ja, Pán, som zviedol toho proroka. Preto sme povinní byť zo všetkých síl upriamení na plnenie Božej vôle a neveriť vlastnému srdcu. Ale ak je nejaký skutok dobrý a budeme počuť od niektorého svätca, že je dobrý, sme povinní robiť, čo je v našej moci a potom znovu dať správu, ako sme ho vyplnili a dozvedieť sa, či sme ho vyplnili dobre; a aj potom nemáme skladať dôveru v seba, ale očakávať Boží súd. Ako onen svätý otec Agathon, ktorý keď sa spýtali: „A ty sa bojíš, otče?“ povedal: „Konal som aspoň tak, ako som mohol, ale neviem či sa moje skutky páčili Bohu. Lebo iný je Boží súd a iný ľudský.“ Nechže nás Boh chráni od nebezpečenstva zakladania si na sebe a nech nás urobí hodnými kráčať po ceste našich otcov.
— sv. Dorotej z Gazy: Rôzne ponaučenia nášho svätého otca Doroteja, 5

Vlastný úsudok a rada blížneho (2. časť)

V chóreSnažte sa aj vy, bratia, pýtať si radu a nezakladať si na sebe. Pozrite aká radosť z toho plynie, aká bezstarostnosť, aký pokoj. Ale pretože som vám povedal, že som nikdy nezakúsil ťažkosti, počúvajte, čo sa mi raz stalo v tejto veci. Keď som bol ešte v kláštore, zasiahol ma raz veľký a neúnosný smútok a bolo mi tak zle a ťažko, akoby som už skrze to mal vypustiť dušu. Ale tento smútok bol diabolskou pascou. Takéto pokušenie pochádza zo závisti diabla a je strašné, ale krátke. Pociťuje sa ťažkosť, temnota, bezútešný smútok, odnikiaľ neprichádza pomoc, ale zo všetkých strán ťažoba a muka. Ale duši rýchlo prichádza Božie zmilovanie, ináč by to nikto nevydržal. Ako som teda vravel, prechádzal som práve obdobie takého pokušenia a takej muky. Istého dňa, keď som znechutený stál na dvore kláštora a prosil som Boha v tejto veci, náhle som pozrel do chrámu a vidím, ako vchádza do oltára niekto v biskupskom odeve. Ja som sa síce nikdy nepribližoval k hosťovi bez potreby, alebo rozkazu, ale vtedy akoby ma čosi potiahlo a vošiel som za ním; a on tam stál istý čas z rukami pozdvihnutými k nebu a ja som stál za ním modliac sa s veľkou bázňou, lebo ma veľmi prestrašil pohľad naň. A keď sa prestal modliť, obrátil sa a prišiel ku mne a keď sa blížil ku mne, cítil som akoby sa smútok a strach vzďaľovali. Keď teda prišiel ku mne, vystrel ruku, dotkol sa mojej hrudi a klopajúc prstom po nej vravel: Dôveroval som Pánovi, dôveroval: sklonil sa ku mne a vypočul môj hlas. Vyslobodil ma z priepasti skazy a z kaluže blata a moje nohy postavil na skale a upevnil moje kroky. A do úst mi vložil nový spev, pieseň nášho Boha. Všetky tie verše opakoval trikrát, stále klopajúc prstom na moju hruď a potom vyšiel z chrámu. A do môjho srdca náhle vniklo svetlo, radosť, potecha, sladkosť — stal som sa iným človekom. Keď som potom vybehol za ním a chcel som ho nájsť, nebolo ho, lebo mi zmizol. Od tej chvíle som vďaka Božiemu milosrdenstvu nezakúsil viac ťažkosti, či smútku, alebo nepokoja, ale až do dnes ma chránil Pán vďaka modlitbám oných svätých starcov.
Toto som vám povedal, bratia, lebo som vám chcel ukázať akým pokojom a bezstarostnosťou a akou zábezpekou sa tešia tí, ktorí si nezakladajú na sebe, ale svoje starosti skladajú na Boha a na tých, ktorí ich môžu v Božom mene viesť. Učte sa teda aj vy, bratia, pýtať si radu; učte sa nezakladať si na sebe. Dobrá je to vec: pokora, pokoj, radosť. Na čo sa naprázdno namáhať? Spása sa nedosiahne ináč než týmto spôsobom.
(pokračovanie nabudúce)

Vlastný úsudok a rada blížneho (1. časť)

SkalkaOtec Makarios povedal: „Mám takého brata, ktorý keď ma stretne, hneď sa obracia chrbtom.“ Takých diabol miluje, z takých má vždy radosť, čiže z takých, ktorí nemajú vodcu, nie sú podriadení nikomu, kto by im po Bohu mohol pomôcť a podať ruku. Nešiel vari diabol, ktorého starec uvidel ako nesie všetky svoje príchute v džbánkoch, ku všetkým bratom? Neponúkal ich všetkých? Ale každý spozoroval pascu, pribehol, odhalil svoje myšlienky a našiel pomoc v chvíli pokušenia a potom už proti nemu diabol nemal síl. Len jedného chudáka našiel diabol ako si zakladá na sebe a nemá žiadnej pomoci; zabavil sa preto na jeho účet a odišiel, chvastajúc sa ním a preklínajúc ostatných. A keď priznal vec a meno brata svätému Makariovi, svätý pribehol k onomu a zistil, že takáto bola príčina jeho pádu: zistil, že sa nechce priznať, nie je zvyknutý odhaľovať svoje myšlienky. Preto si s ním nepriateľ robil, čo chcel. Keď sa svätý opýtal: „Ako sa máš, brat?“ — on odpovedal: „Vďaka tvojim modlitbám dobre.“ A keď sa ho znova spýtal: „Nepokúša ťa nejaká myšlienka?“ — odvetil: „Nateraz je všetko v poriadku.“ A k ničomu sa nechcel priznať, dokiaľ to z neho starec umne nevydobil, neposilnil ho Božím slovom a vrátil sa k sebe. A nepriateľ prišiel znovu, podľa svojho zvyku, a bol zahanbený, lebo ho našiel posilneného a nemohol sa už z neho vysmievať. Odišiel preto bez skutku, odišiel zahanbený aj oným bratom. Keď sa ho potom svätý spýtal: „Ako sa má ten brat, tvoj priateľ?“ — povedal, že to už nie je jeho priateľ, ale nepriateľ a preklínal ho hovoriac: „Aj on sa obrátil a nechce ma už počúvať, stal sa horším od ostatných.“
Hľa, prečo nepriateľ nenávidí slová výstrahy: lebo vždy túži po našej zhube. Preto má rád tých, ktorí si zakladajú na sebe samých: lebo spolupracujú s diablom, sami proti sebe. Nevidel som, žeby mních niekedy padol z inej príčiny, než z tej, že dôveroval vlastnému srdcu. Niektorí hovoria: skrze to, alebo ono upadá človek… Ale ja, ako som povedal, som nevidel inú príčinu pádu než práve túto. Vidíš, že niekto padá? Vedz, že ten človek dôveroval sebe. Nič horšieho a nič zhubnejšieho, ako sebadôvera.
(pokračovanie nabudúce)

Žiak o učiteľovi

old_bencleves

Bol muž ctihodného života, milosťou aj menom „Požehnaný“ (Benedictus). Od svojej mladosti mal zrelé srdce, prežíval svoj život v čnostiach a nezapredal svoju dušu žiadnej rozkoši. Kým žil na zemi a mohol užívať svet, opovrhol ním ako zvädnutým kvetom.
Pochádzal zo šľachtického rodu z provincie Nursia. Poslali ho do Ríma, kde mal študovať vedu. Keď však spozoroval, ako mnohí upadli do priepasti zla, stiahol sa späť. Obával sa, že keby ochutnal niečo z múdrosti sveta, mohol by sa sám ocitnúť na dne záhuby.
Preto odmietol študovať, zanechal svoj otcovský dom aj majetok a s túžbou páčiť sa len Bohu vydal sa hľadať posvätné rúcho na znamenie obrátenia. Vzdialil sa teda vedome nevedomý, múdro neučený.
Nepoznám všetky jeho činy, a za to málo, čo rozprávam, som vďačný štyrom z jeho učeníkov. Sú to: Konštantín, muž veľmi ctihodný, ktorý po ňom viedol kláštor, Valentinián, ktorý mnoho rokov stál na čele kláštora v Lateráne, Simplicius, ktorý ako tretí po ňom spravoval spoločenstvo a napokon Honorát, ktorý ešte dnes býva v tej cele, v ktorej Benedikt prvý začal život obrátenia.
— sv. Gregor Veľký, Dialógy, Kniha druhá, Prológ

Symbol viery (2. časť)

AdoráciaAle k večnej spáse je ďalej potrebné úprimne veriť aj vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Teda pravá viera je toto: Musíme veriť a vyznávať, že náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, je Boh a človek. Ako Boh je splodený z podstaty Otca od večnosti, a ako človek je zrodený z podstaty matky v čase. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumovej duše a z ľudského tela. Rovný s Otcom čo do božstva, menší ako Otec čo do ľudskosti. A hoci je Boh a človek súčasne, nie sú to dvaja, ale jeden Kristus. Jeden je však nie zmenou božstva na telo, ale pozdvihnutím ľudskosti k Bohu. Jeden naskrze nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby, lebo ako rozumová duša a telo tvoria iba jedného človeka, tak je aj Boh a človek iba jeden Kristus, ktorý za nás trpel pre našu spásu, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Otca; odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych. Pri jeho príchode všetci ľudia vstanú vo svojich telách a vydajú počet zo svojich vlastných skutkov. A tí, čo robili dobre, vojdú do večného života, tí však, čo robili zlé, do večného ohňa. Toto je katolícka viera. Kto ju úprimne a pevne nevyznáva, nemôže byť spasený.