Otec Daniel, kňaz zo Skétis, pricestoval so svojím učeníkom do Tébaidy. Priplávali po rieke do dediny, ktorá starcovi patrila a on ju odovzdal do užívania námorníkom. Starec povedal: „Dnes zostaneme tu.“
Učeník začal reptať: „Ako dlho sa ešte budeme takto potulovať? Vráťme sa do Skétis.“
Starec odopvedal: „Nie, dnes zostaneme tu.“ Usadili sa uprostred dediny ako cudzinci. Brat povedal starcovi: „Poteší snáď Boha, že tu zostávame, ako by sme mali niečo spoločné s týmito ľuďmi? Poďme aspoň do kaplnky.“
Starec odpovedal: „Nie, zostaneme tu.“
A tak tam sedeli až do neskorého večera. Brat začal starca zahŕňať výčitkami. Povedal mu: „Kvôli tebe tu biedne zahyniem.“
Počas ich rozhovoru sa objavil starý muž, laik, vysoký a bielovlasý. Keď zbadal otca Daniela, s plačom mu začal bozkávať nohy. Privítal i jeho učeníka a povedal im: „Ráčte do môjho domu.“
S pochodňou v ruke prechádzal uličkami dediny a hľadal pocestných. Vzal k sebe domov starca, jeho učeníka a ďalších, ktorých stretol. Nalial vodu do umývadla a umyl bratom i starcovi nohy. Nemal nikoho, ani doma, ani inde vo svete, než Boha. Prestrel stôl, a keď sa najedli, zobral zvyšky a hodil ich dedinským psom. Tak to mal vo zvyku — nedopustil, aby od večera do ďalšieho rána zostal v dome jediný kúsok. Potom sa s ním Daniel usadil stranou, hovorili až do úsvitu o spáse a prelievali mnoho sĺz. Ráno sa rozlúčili a odišli.
Cestou späť sa učeník starcovi poklonil a povedal mu: „Otče, buď taký dobrý a povedz mi, kto bol ten starý muž a odkiaľ ho poznáš.“
Starec mu nechcel odpovedať. Poklonil sa mu teda opäť a povedal: „Toľko si mi toho zveril a o tom starom mužovi mi nepovieš?“ Vyprával mu totiž o čnostiach mnohých svätých mužov. Starec však bratovi nechcel o onom mužovi hovoriť a tak sa brat rozhneval a starcovi už nič nepovedal celú cestu do Skétis.
Keď prišli do svojej cely, nepriniesol starcovi jeho skromnú porciu jedla, ako to zvyčajne robil. Starec s jedlom vždy čakal až do neskorého popoludnia. Keď nastal večer, vošiel starec do bratovej cely a povedal mu: „Prečo, synu, necháš svojho otca umierať hladom?“
Brat odpovedal: „Nemám otca. Keby som mal, miloval by svoje dieťa.“
„Ak nemáš otca, staraj sa sám o seba,“ povedal starec, otvoril dvere a chystal sa odísť, ale brat ho predbehol a zadržal.
Začal ho bozkávať a takto mu hovoril: „Ako je Boh nado mnou, nenechám ťa ísť, dokiaľ mi nepovieš, kto je ten muž.“ Brat nechcel vidieť starca zarmúteného, pretože ho veľmi miloval.
Vtedy mu starec povedal: „Najprv mi nachystaj môj skromný pokrm a potom ti to poviem.“
Keď si zajedol, hovorí bratovi: „Čo si taký tvrdohlavý? Preto, že si sa mi v dedine vzpieral a reptal si, som ti nič nepovedal. A teraz počúvaj, ale nikomu ďalšiemu to nehovor.
Ten starý muž sa volá Eulogios. Je povolaním kamenár. Svojím remeslom si zarobí každý deň jeden keration a celý deň až do večera nič neje. Večer chodí po dedine a všetkých pocestných, ktorých stretne, pozve do svojho domu, pohostí ich, a čo ostane dáva psom, ako si videl. Ako kamenár pracuje od mladi a dnes mu je vyše sto rokov. Ježiš mu dáva silu, aby si denne zarobil svoju mzdu.
Keď som bol mladší, asi pred štyridsiatimi rokmi, prišiel som predávať do tej dediny svoje výrobky. Večer mňa i ďalších bratov, ktorí boli so mnou, podľa svojho zvyku pozval k sebe a pohostil. Pretože som videl, aký je to čnostný muž, po návrate som sa začal postiť a pokračoval som v tom niekoľko týždňov. Prosil som Boha, aby mu poskytol väčšiu sumu peňazí a on mohol ešte vac prospieť ľuďom. Po trojtýždňovom pôste som ležal polomŕtvy od všetkého toho odriekania a vtedy som zbadal, ako sa ku mne blíži muž posvätného výzoru a vraví mi: „Daniel, čo máš na srdci?“ Odpovedal som: „Pane, dal som slovo Kristovi, že nebudem jesť chlieb, dokiaľ sa nedozviem, že kamenárovi Eulogiovi sa dostalo požehnania, vďaka ktorému môže prospieť ďalším ľuďom.“
„Nie, takto je to v poriadku,“ odpovedal mi.
Povedal som: „Pane, daj mu viac, nech všetci môžu skrze neho oslavovať tvoje posvätné meno.“
Odpovedal: „Ja ti vravím, že takto je to v poriadku. Ak však chceš, aby som mu poskytol viac, zaruč sa za jeho dušu, že skutočne bude po smrti spasený a ja to urobím.“
„Prijmi jeho dušu z mojich rúk,“ odpovedal som.
A tu som zbadal, že stojíme v chráme Vzkriesenia, a nejaký mládenec sedel na Svätom kameni a Eulogios stál po jeho pravici. Mládenec ku mne poslal jedného z tých, kto ho obklopovali, a spýtal sa: „Tento človek sa zaručil za Eulogia?“
Všetci hovorili: „Áno, pane.“
„Povedzte mu, že na tej záruke trvám.“
Hovoril som: „Áno, pane, je to moja zodpovednosť, len mu poskytni ten majetok.“
A tu som zbadal, ako sypú Eulogiovi do lona peniaze a vošlo sa tam všetko, čo vysypali. Keď som sa prebudil, pochopil som, že som bol vyslyšaný a velebil som Boha.
Eulogios jedného dňa pri práci uderil do kameňa a počul dutý zvuk. Udrel ešte raz a uvidel malý otvor. Udrel znova a našiel jaskyňu plnú peňazí. Užasol a pomyslel si: „To sú peniaze Izraelitov. Čo mám robiť? Ak ich vezmem do dediny, dopočuje sa o tom správca, príde, vezme mi ich a ja sa ocitnem v nebezpečí. Radšej odídem do cudzej krajiny, kde ma nikto nepozná.“
Prenajal si zvieratá, ako by chcel prevážať kameň, a v noci prepravil peniaze k rieke. A tak opustil svoje ľudomilné dielo, naložil peniaze na loď a priplával až do Byzancia.
Vtedy vládol starý Justín. Eulogios mu dal veľa peňazí a Justín ho spravil prétorským prefektom. Zadovážil si veľký dom, ktorému sa dodnes hovorí U Egypťana.
Po dvoch rokoch som vo sne opäť videl onoho mládenca v chráme Vzkriesenia, tak ako minule. O chvíľu som videl, ako akýsi černoch vlečie Eulogia od mládenca preč.
Prebudil som sa a pomyslel som si: „Beda mne, hriešnikovi. Zatratil som svoju dušu.“ Obliekol som si ovčiu kožu a vydal som sa do dediny predávať svoju prácu. Čakal som, že tam Eulogia stretnem. Nastal večer a nikto ma nevyhľadal. Išiel som sa teda spýtať jednej stareny. Oslovil som ju: „Matka, daj mi, prosím, pár kúskov suchého chleba, pretože som dnes nič nejedol.“
Odišla a vrátila sa s trochou uvareného jedla. Sadla si vedľa mňa a začala sa mi prihovárať: „Otče, či nevieš, že si mladý muž a nemal by si zostávať tak dlho v dedine? Nevieš, že mníšsky život vyžaduje pokoj?“
Odpovedal som jej: „Ale čo mám robiť? Prišiel som predsa predávať svoju prácu.“
„Ani keď predávaš svoju prácu, nezostávaj v dedine tak dlho.“
Povedal som jej: „Nechaj si svoje rady a povedz mi: či nie je v dedine bohabojný človek, ktorý sa ujíma pocestných?“
„Ach, otče,“ odvetila, „mali sme tu jedného kamenára, ktorý pre pocestných vykonal mnoho dobrého. Keď Boh videl jeho skutky, obdaril ho milosťou, a tak sme sa dopočuli, že je z neho dnes patrícius.“
Keď som to počul, pomyslel som si: „Ja som spáchal túto vraždu.“
Nastúpil som teda na loď a vydal sa do Byzancia. Našiel som dom Egypťana Eulogia, posadil som sa pred jeho bránu a čakal, až sa objaví. Uvidel som ho, obklopeného prepychom, a zavolal som na neho: „Zľutuj sa, chcem s tebou hovoriť v súkromí.“
On si ma ani nevšimol, ale jeho sluha ma zbil. Predbehol som ho, znovu som na neho volal, ale znovu ma zbili. Takto to pokračovalo štyri týždne a ja som s ním nedokázal prehovoriť. Vteda som zmalomyseľnel, opustil som dom a vrhol som sa s plačom pred obraz presvätej Bohorodičky. Oslovil som Spasiteľa: „Pane, buď ma zbav mojej záruky za toho človeka, alebo aj ja opustím mníšsky život.“
Ako som takto v duchu hovoril, upadol som do spánku a zdalo sa mi, že sa strhol veľký hluk a ľudia kričali: „Cisárovná prichádza!“ Pred ňou šiel tisíchlavý dav. Zvolal som: „Zmiluj sa nado mnou, moja Pani!“
Zastavila a spýtala sa ma: „Aké máš trápenie?“
„Zaručil som sa za prefekta Eulogia. Prikáž, aby ma zbavili toho záväzku.“
Odpovedala mi: „To nie je moja vec, splň si svoj záväzok, ako ti je lepšie.“
Prebudil som sa a pomyslel som si: „Aj keby ma to malo stáť život, nevzdialim sa od jeho brány, pokiaľ sa s ním nestretnem.“ A zasa som šiel pred bránu. Keď sa objavil, volal som na neho. Pribehol ku mne vrátnik a zmlátil ma na celom tele. Zmalomyseľnel som a rozhodol sa: „Vrátim sa do Skétis. Ak bude Boh chcieť, zachráni mňa aj Eulogia.“
A vydal som sa hľadať loď. Našiel som jednu, ktorá plávala do Alexandrie, a hneď ako som na ňu nastúpil, vo svojom zúfalstve som si ľahol a zaspal. Uvidel som samého seba opäť v chráme Vzkriesenia a oného mladíka sediaceho na svätom kameni. Otočil sa ku mne a hrozným hlasom sa ma opýtal: „Nesplníš si záväzok?“
Stál som tam a triasol od strachu, neschopný slova. Rozkázal dvom z tých, ktorí stáli okolo, aby ma zavesili s rukami za chrbtom. Povedali mi: „Nesľubuj, čo nemôžeš splniť, a nespor sa s Bohom.“ Visel som tam a nemohol ani otvoriť ústa.
Potom som počul: „Cisárovná prichádza.“
Pohľad na ňu mi priniesol trochu útechy. Povedal som jej slabým hlasom: „Zmiluj sa nado mnou, Pani sveta.“
Ona hovorí: „Čo zas chceš?“
„Visím tu kvôli svojej záruke za Eulogia.“
Odvetila: „Prihovorím sa za teba.“
A uvidel som, ako pristúpila k mládencovi a pobozkala mu nohy. Svätý mládenec mi povedal: „Choď a už nerob nič také.“
Odpovedal som: „Zhrešil som, Pane, odpusť mi. Prosil som za neho, aby sa stal užitočným, a nie neužitočným.“
Rozkázal, aby ma odviazali, a povedal mi: „Choď do svojej cely a nepátraj ako vrátim Eulogia kam patrí.“
Keď som sa prebudil, veľmi som sa zaradoval, že bol zo mňa záväzok sňatý. Cestou na lodi som velebil Boha.
O tri mesiace som sa dopočul, že Justín zomrel a namiesto neho vládne Justinián. Čoskoro proti nemu povstali Hypatios, Dexikrates, Pompeios a prefekt Eulogios. Traja z nich boli zajatí a popravení a ich majetok bol zhabaný. Rovnako tak aj Eulogiov majetok. Eulogios z Konštantínopola v noci ušiel. Cisár prikázal, aby bol zabitý, kdekoľvek by ho našli. Eulogiovi sa podarilo uniknúť a vrátil sa do svojej dediny. Prezliekol sa do obyčajných šiat. Všetci z dediny sa zišli a hovorili mu: „Vitaj. Počuli sme, že sa z teba stal patrícius.“
Odpovedal im: „Keby som bol patríciom, stál by som tu teraz pred vami? Nie, to bol iný Eulogios z tohto kraja. Ja som putoval do Svätej zeme.“
Vošiel do svojho domu a pomyslel si: „Úbohý Eulogios, vstaň, chop sa svojho náradia a pusti sa do práce. Toto síce nie je cisársky dvor, ale zato neprídeš o hlavu.“
Vzal svoje náradie a vydal sa ku kameňu, v ktorom našiel peniaze. Snáď si myslel, že tam nájde ďalšie. Kopal celé predpoludnie, ale nenašiel nič. Začal spomínať na služobníctvo, prepych, jedlo a znovu si povedal: „Úbohý Eulogios, vstaň a pracuj, toto je Egypt.“ A tak ho po malých krokoch svätý mládenec a naša pani Bohorodička navrátili k pôvodnému stavu — veď Boh nie je nespravodlivý a nezabúda na skoršie skutky.
Zanedlho som sa vydal do tej dediny predávať svoju prácu, a hľa, večer sa objavil podľa svojho predchádzajúceho zvyku Eulogios a pozval ma do svojho domu. Keď som ho videl v prachu prichádzať, vzdychol som a v slzách zvolal: „Aké veľké je tvoje dielo, pane. Aké múdre sú tvoje skutky. Ktorý boh je taký veľký ako náš Boh? Ty si jediný Boh, ktorý koná zázraky. Poskytuješ chudobu i bohatstvo, pokoruješ i povznášaš. Kto môže predvídať tvoje zázraky či tvoje súdy, Pane? Ja, hriešnik, som sa o to pokúsil, a moja duša takmer skončila v pekle.“
Eulogios mňa i ďalších, ktorých našiel, vzal domov, umyl nám podľa svojho zvyku nohy a pohostil nás. Keď sme sa najedli, spýtal som sa ho: „Ako sa ti darí, otec Eulogios?“
Odvetil: „Modli sa za mňa, otče. Som úbožiak s prázdnymi rukami.“
Povedal som mu: „Kiež by sa ti ani nedostalo to, čo si mal.“
„Prečo, otče?“ spýtal sa, „či som ti niečím ublížil?“
„Či si mi ublížil?“ odvetil som a vyrozprával všetko, čo sa stalo. Obaja sme sa rozplakali a Eulogios mi hovorí: „Modli sa, otče, aby mi Boh doprial, čo je nutné k mojej náprave.“
Odpovedal som mu: „Nečakaj, brat, že ti ešte po dobu tvojho života bude Kristom zverené viac, než tento keration za tvoju prácu.“
A vidíš, toľko rokov mu Boh dáva silu, aby si svojím remeslom ten keration zarobil.
Toto zveril otec Daniel svojmu žiakovi po návrate z Tébaidy. Obdivuhodná je Božia dobrota, pretože v krátkom čase pozdvihol Eulogia a opäť pokoril tak, aby mu to prospelo. Modlime sa i my, aby sme boli pokorení v Kristovi a potom pred jeho prísnym súdom a tvárou v tvár jeho dôstojnosti získali zľutovanie.
— Daniel zo Skétis, Z príbehov otca Daniela, 6
