Archív značiek: pokora

Posledné miesto

Otázka:

Aké miesto sa patrí zaujať a kde sa usadiť v čase obedu a večere?

Odpoveď:

Silvestrovská večeraPán prikázal, privykajúc nás k pokore pri každej príležitosti, zaujať posledné miesto aj vtedy, keď si sadáme k stolu. Preto je potrebné, aby ten, kto sa snaží konať podľa prikázaní, nezanedbal aj tento príkaz.

Ak sa teda nachádzame pri stole so svetskými ľuďmi, mali by sme im i v tomto ohľade ísť príkladom, aby sa učili nevyvyšovať sa a nehľadať prvé miesto.

Ak sa však zhromaždia osoby, ktoré majú ten istý zámer svedčiť pri každej príležitosti o pokore, každému s istotou prislúcha najprv zaujať posledné miesto podľa Pánovho príkazu. Predsa však nie je vhodné tlačiť sa jeden na druhého a vzpierať sa, lebo to škodí príslušnému poriadku a stáva sa príčinou nepokoja. Ak nedokážeme ustúpiť druhému a zároveň sa o to priečime, stávame sa podobnými tým, ktorí sa starajú o prvé miesta. A teda i v tomto prípade, poznajúc a zachovávajúc to, čo je slušné, prináleží hostiteľovi vyznačiť poriadok miest, podľa iného Pánovho výroku, keď povedal, že v týchto otázkach prináleží rozhodnutie správcovi domu.

Takto sa budeme navzájom znášať v láske, konajúc všetko dôstojne a v patričnom poriadku. Taktiež takto dokážeme, že nepraktizujeme pokoru len aby sme sa mohli ukázať navonok, dbajúc o ľudské ohľady, pričom sa neústupčivo a násilne prieme. Skôr ukážme pokoru skrze poslušnosť. Väčšia pýcha totiž spočíva v priečnosti, než v zaujatí prvého miesta podľa príkazu, ktorý sme dostali.

Svätý Bazil Veľký, Dlhšie regule, otázka 21.

Pokora a bratstvo

Červený mak

Boli dvaja bratia súrodenci, ktorí žili duchovným životom ako mnísi, ale boli pokúšaní zlostným satanom, ktorý ich chcel všemožne rozdeliť. Istého dňa podvečer, podľa zvyku, mladší brat vzal sviecu a postavil ju na svietnik. Ale zlo konajúci satan ju zhodil a svieca zhasla. Využijúc túto situáciu, pripravil diabol pascu, aby medzi nimi vznikol spor. Starší brat povstal a zo zúrivosťou začal biť svojho brata. Ten padol na zem a začal prosiť svojho brata hovoriac: „Buď veľkodušný, pane, a ja znovu tú sviecu zapálim!“ Pretože mu však hnevlivo neodpovedal, ihneď od nich zlostný satan s hanbou odstúpil a tej noci prišiel ku kniežaťu satanov a oznámil mu, hovriac: „Kvôli pokore toho mnícha, ktorý padol na zem a ospravedlňoval sa svojmu bratovi, som ich nepremohol a Boh, vidiac jeho pokoru, vylial na neho svoju milosť. Ja som však na sebe pocítil utrpenie a muky, lebo som ich nedokázal rozdeliť.“.
Keď tie slová počul pohanský kňaz, ktorý tam býval, skrúšilo sa jeho srdce v bázni a láske k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pochopil vtedy, že úcta vzdávaná modlám je zvádzaním a skazou duší. Všetko preto zanechal a rýchlo prišiel do kláštora svätých otcov a rozpovedal im všetko, čo v zlosti hovorili medzi sebou satani. A keď ho svätí otcovia poučili spasiteľnými napomenutiami, bol pokrstený a započal svätý život mníchov. A s pomocou a spoluprácou Božej milosti sa stal najváženejším mníchom a dosiahol takú veľkú čnosť pokory, že všetci sa jeho pokore divili.
On tiež rozprával ako celú moc našich protivníkov diablov ničí túžba po pravdivej pokore. Náš Pán Ježiš Kristus pokorou triumfoval nad diablom a porazil celú jeho moc. Tiež dodával, že často počul, ako sa diabli rozprávali medzi sebou: „Skutočne, keď povzbudzujeme ľudské srdcia ku hnevu, tak ak niekto trpezlivo pretrpí urážky a zneváženia, a obrátiac sa, začne sa ešte viac modliť o pokoj, hovoriac: ‚Naozaj, ja som zhrešil‘, ihneď cítime, že vädne celá naša sila, keď sa priblíži k tým, čo majú mocou Božej milosti čnosť pokory.“
— Commonitiones Sanctorum Patrum (5.-6. stor.), IV., 2 (1077)