Tretím podstatným prvkom mníšskeho života je prijatie evanjeliovej náuky o pravdivom rozvoji človeka. Súčasný človek sa chce rozvíjať — ako sa dnes hovorí — „realizovať sa“. O tom často hovoria mladí rehoľníci, pričom však zabúdajú na Ježišovu náuku v tejto oblasti. Božia náuka o pravdivom duchovnom rozvoji človeka sa nachádza v 12. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš hovorí: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život.“ (Jn 12, 24-26) V našom srdci je tajomná túžba po tejto smrti. Nezabíjajme v sebe túto vrúcnu túžbu — ona je momentom lásky. Možno ju budeme môcť jedného dňa zrealizovať! Duch Svätý hovorí: „Neboj sa obety svojho života. Neboj sa stratiť svoj život na tomto svete, aby si žil naplno s Bohom; neboj sa obetovať svojim bratom, neboj sa obetovať dobrý pocit zo seba a výhody v prospech pustovníckej rodiny. Neboj sa zrieknutia toho i toho… neboj sa!“ Duch Svätý nám hovorí „neboj sa!“ nie preto, že tvoje túžby nie sú dobré, ale aby si sa nebál a mal si odvahu prijať silné, hrdinské rozhodnutia, ku ktorým si povolaný.
Ostáva pravdou, že treba zomrieť, aby sa mohlo žiť. Ku skutočnej „sebarealizácii“ treba stratiť život. To je múdrosť Evanjelia. Egoizmus, ktorý hľadá záchranu svojho života, nikdy nedosiahne kontempláciu.
Štvrtým prvkom mníšskeho života je pokora. Keď sv. Benedikt ustanovil školu Božej služby, ukázal nám, ako najistejšie prísť do nebeskej chvály — totiž cestou pokory.
Je pravdou, že kamaldulský život je sám v sebe hlbokým pokorením sa pred Pánom. (Duchovné) nanebovstúpenie pustovníka je skutočným, hlbokým pokorením sa pred Bohom v čoraz väčšej závislosti. Závislosti úplnej, milujúcej, z vlastnej vôle. Toto úplné pokorenie a závislosť od Boha nám dovoľuje vojsť do pravdivého Božieho pokoja, kde jedine je možná pravá kontemplácia.
— O. Piotr Rostworowski, Er. Cam.

Nasledujúci príhovor predniesol v roku 1995 o. Piotr Rostworowski ErCam v ereme (pustovni) kamaldulských pustovníkov vo Frascati. Otec Piotr Rostworowski (1910-1999) bol mníchom benediktínskeho opátstva sv. Andreja v Zeverkerken, odkiaľ v roku 1939 odišiel so skupinou fundátorov obnoviť opátstvo sv. Petra a Pavla v Tynci, kde istý čas plnil úlohu priora. V roku 1968 prijal funkciu priora v kamaldulskom ereme v Bielanach, v susedstve Tynca. U kamaldulských pustovníkov ostal až do svojej smrti.


Milovaní bratia!

Prišli sme do eremu, aby sme žili intenzívnejšie v Božej prítomnosti – rozjímajúc o večných veciach a aby sme sa pripravili na dobrú smrť, ktorá, ako vieme, sa blíži. Všetci sme hriešni, všetci musíme konať pokánie, obrátiť sa a pokoriť sa pred Pánom z celého srdca – skladajúc nádej v jeho nekonečné milosrdenstvo. Mníchom je ten, kto skutočne prijal túto cestu životom a dôsledne ju realizuje. Keď zomrel s Kristom vo svätom krste, a s ním v tejto sviatosti vstal z mŕtvych, túži uskutočňovať toto tajomstvo smrti a života vo svojej vlastnej existencii. Aby mních žil toto tajomstvo intenzívnejšie, volí si samotu a hľadá v modlitbe a meditácii prehĺbenie tejto ekonómie spásnej Božej lásky.

To, čo charakterizuje kontemplatívneho človeka, je vášeň k Bohu a k Božím veciam, voči Božej veľkosti i chvále. Pravdou je, že kresťan sa môže posvätiť vo svete, majúc rodinu, zamestnanie, miesto v spoločnosti. Láska kontemplatívneho človeka však zároveň hovorí, že Boh je posledným cieľom, jedinou hodnotou ľudského bytia. Boh je hoden toho, aby mu človek odovzdal všetko, všetko kvôli nemu zanechal, aby výlučne ním naplnil myseľ i srdce, aby ho velebil, klaňal sa mu i miloval každý deň i hodinu, aby žil výlučne pre neho.

Súčasný svet zabudol o prvom prikázaní lásky. Viacej sa dáva dôraz na druhé prikázanie, t. j. hovorí sa ustavične o láske – caritas – mysliac na blížneho, na lásku voči druhému človeku. Takmer nikdy sa nehovorí o láske k Bohu! Láska k Bohu nie je samozrejme nikdy izolovaná od lásky k blížnemu, ale je rovnako pravdou, že láska k Bohu zostáva prvá a základná. Jasne o tom hovorí Sväté písmo: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Dt 6, 4-5)

Kontemplatívne povolanie je pre svet znakom a pripomenutím, krikom — aby svet nezabudol, že absolútne prvenstvo má láska k samému Bohu: láska z celého srdca, celej duše a celej sily.
Aby sme obetovali Bohu celé srdce, všetky myšlienky a sily, zanechávame množstvo rozptýlení tohto sveta, to čo napĺňa myseľ, predstavivosť, čo odvádza srdce i vôľu od Boha. Táto tajomná vášeň nás priviedla do tohto eremu.

Povolanie ku kontemplatívnemu životu je naisto zvláštnym povolaním k intímnemu životu s Bohom. Je akoby počiatkom večného života. Má špeciálne miesto v Cirkvi, pretože dokonalým spôsobom realizuje a ukazuje svetu podstatu samotnej Cirkvi – spoločenstvo modlitby, ktorá smeruje k Bohu, putuje do večného života s ním ako ku svojmu poslednému cieľu. A v tomto je najvyššia krása, ale zároveň aj náročnosť kontemplatívneho života — žiť „tvárou v tvár“ s Neviditeľným, Nekonečným — vytrvať v pokušeniach i suchopárnostiach, byť verným tomuto tajomstvu celý život, nepoddávať sa pochybnostiam, neutekať k svetským veciam, ktoré zo svojej materiálnej povahy sú našej prirodzenosti bližšie. Pre človeka je to ťažká vec a bez pomoci Boha, ktorý nás tajomne priťahuje do svojho Srdca, by to bolo skutočne nemožné. Sme totiž nielen ľuďmi, ale aj hriešnikmi. Tohto spôsobu života, bez pochyby „neľudského“ sme schopní jedine vďaka prijatej milosti.