Na druhej strane, tí židia, ktorí si ctia filozofiu — Rechabiti, potomci Jonadaba (por. Jer 35, 6) — skutočne nabádajú svojich učeníkov, aby viedli slušný spôsob života. Žijú len v stanoch, zdržiavajú sa vína a každého prepychu. Ich strava je skromná a starostlivosť o telesné potreby umiernená. Nielenže venujú plnú pozornosť praktizovaniu čností, ale tiež prikladajú veľký význam kontemplácii, ako naznačuje ich meno: ‚Eséni‘. V krátkosti: snažia sa dosiahnuť cieľ filozofie a vyhnúť sa veciam, ktoré sú v protiklade s ich povolaním. Ale čo získajú za ich asketické námahy, keď popierajú Krista, ktorý je sudcom a rozdeľuje odmeny? A tak ani oni nezískajú odplatu za ich námahy a nedosiahnu cieľ filozofie.
Filozofia je stavom morálnej integrity, spojenej s náukou pravého poznania ohľadom skutočnosti. Toto nedosiahli ani židia, ani gréci, lebo odmietli Múdrosť, ktorá je z neba a snažili sa filozofovať bez Krista, ktorý sám zjavil pravú filozofiu vo svojom živote a učení. Lebo on čistotou svojho života ako prvý ustanovil spôsob pravej filozofie. On vždy držal svoju dušu nad telesnými vášňami a keď nakoniec jeho zámer spásy človeka požadoval jeho smrť, položil dokonca aj svoj život. Takto nás poučil, že pravý filozof sa musí vzdať všetkých príjemností tela, nesmie preceňovať ani svoj život, ale musí byť pripravený položiť aj ten, keď to svätosť požaduje.
Apoštoli prijali tento spôsob života od Krista, vzdali sa sveta odpovedajúc na jeho povolanie a neberúc ohľad na vlasť, príbuzných a majetok. Ihneď prijali drsný a namáhavý spôsob života, čeliac každému druhu protivenstiev: súženiam, mučeniam, vyhrážaniu, nahote, strádaniam a nakoniec odvážne čelili smrti, verne napodobňujúc svojho Učiteľa vo všetkom. Takto nám svojím konaním zanechali pravý obraz najvyššieho spôsobu života.
— sv. Níl, askéta († ok. 430): Asketické pojednanie (úvod)
Archív značiek: Filokália
Pravá filozofia (1. časť)
Mnoho grékov a nemálo židov sa pokúšalo filozofovať (doslova milovať múdrosť — pozn. prekl.). Avšak len učeníci Krista nasledovali pravú múdrosť, pretože len oni sami majú Múdrosť za učiteľa — Múdrosť, ktorá im vlastným príkladom ukazuje cestu života, ktorú majú nasledovať. Pretože gréci si, ako herci na javisku, dávali falošné masky — boli filozofmi len podľa mena, ale chýbala im pravá filozofia. Ukazovali svoje povolanie filozofa plášťom, bradou a palicou, ale žili pre telo a ich učiteľmi boli ich túžby. Stali sa otrokmi obžerstva a žiadostivosti, akoby to boli prirodzené veci. Podliehali hnevu, nafúkavali sa slávou a žrali vyberanú stravu ako psi. Neuvedomili si, že filozof musí byť v prvom rade slobodným mužom a nie otrokom vášní a peňazí. Muž bezúhonného života môže žiť v otroctve a predsa netrpieť škodu, ale byť zotročený vášňami a príjemnosťami ponára človeka do zneváženia a veľkého zosmiešnenia.
Niektorí gréci si mysleli, že sa venujú metafyzike, ale úplne zanedbali konanie čností. Niektorí boli hvezdármi, znalcami nevysvetliteľných vecí a tvrdili, že poznajú nebesia, rozmery slnka a pohyby hviezd. Niekedy sa dokonca pokúšali hovoriť o Bohu (doslova teologizovať — pozn. prekl.), hoci v tomto leží pravda mimo dosahu človeka bez pomoci a špekulácia je nebezpečná. Avšak svojím spôsobom života boli ponížení viac ako svine, váľajúce sa v blate. A keď sa niekto z nich pokúsil použiť ich princípy v praxi, stal sa horším ako tí, čo len teoretizovali, lebo len predali svoje práce za slávu a chválu. Obyčajne sa len snažili ukázať pred druhými a trpeli námahy za zisk lacného potlesku. Veď čo môže byť hlúpejšie ako ustavične mlčať, jesť len zeleninu, prikrývať sa hrubými srstenými látkami a tráviť dni v sude, ak niet očakávania odmeny po smrti? Ak je odplata za čnosť obmedzená len na tento súčasný svet, tak sa človek zúčastňuje pretekov, v ktorých sa neudeľujú ceny, namáhajúc sa celý život za nič, len drinu a pot.
(pokračovanie nabudúce)
Skúšky
Petrovi boli najprv odovzdané kľúče, ale potom mu bolo dovolené upadnúť do hriechu zapretím Krista; a takto bola jeho pýcha pokorená jeho pádom. Nebuď teda prekvapený, keď po dosiahnutí kľúčov duchovného poznania upadneš do rôznych zlých myšlienok. Oslavuj nášho Pána, lebo len on sám je múdry: takýmito prekážkami v nás krotí predsudky, ktoré máme tendenciu cítiť, kvôli nášmu pokroku v poznaní Boha. Skúšky a pokušenia sú opratami, ktorými Boh vo svojej prozreteľnosti krotí našu ľudskú aroganciu.
Často takto Boh odníma svoje požehnania od nás, podobne ako Jóbovi odňal bohatstvo: „Pán dal, Pán vzal.“ (Jób 1, 21) Ale je rovnako pravdivé, že Boh od nás odníme aj prekážky, ktoré nám postavil. „Požehnania i prekážky pochádzajú od Boha“ (Sir 11, 14). On spôsobil, že musíme znášať protivenstvá, ale on nám tiež dá večnú radosť a slávu.
(…)
Môže sa stať, že človek bude po istý čas osvietený a občerstvený Božou milosťou a potom mu bude táto milosť odňatá. Toto ho vnútorne zmätie a on začne šomrať. Namiesto toho, aby sa snažil znovu získať uistenie o spáse prostredníctvom vytrvalej modlitby, stratí trpezlivosť a vzdá sa. Takto sa podobá žobrákovi, ktorý prijal almužnu z paláca a cíti sa odvrhnutý, pretože ho neprosili, aby vstúpil dovnútra a večeral s kráľom.
— sv. Ján Karpathos, Texty pre mníchov v Indii, 62-63. 70
Poznanie nadúva, láska buduje
Nehovor: ‚Neviem čo je správne, takže ma nemôžu obviniť z nesprávneho konania‘. Lebo keby si vykonal všetko dobro, o ktorom vieš, hneď by ti bolo jasné čo treba robiť ďalej — akoby si prechádzal v dome z izby do izby. Nijako ti nepomôže vedieť čo príde neskôr, ak nevykonáš to, čo treba vykonať predtým. Pretože poznanie bez skutkov ‚nadúva‘, ale ‚láska buduje‘, pretože ‚trpezlivo všetko prijíma‘ (I Kor 8, 1; 13, 7).
— Sv. Marek askéta, O duchovnom zákone, 84.
Blahoslavený mních
Zopakujem to, čo som už hovoril na inom mieste: blahoslavený je intelekt*, ktorý je počas modlitby úplne oslobodený od [vonkajších] foriem.
Blahoslavený je intelekt, ktorý bez roztržitosti v modlitbe dosahuje ešte väčšiu túžbu po Bohu.
Blahoslavený je intelekt, ktorý je počas modlitby slobodný od materiálnosti a vyzlečený z každého jej vlastníctva.
Blahoslavený je intelekt, ktorý počas modlitby dosiahol úplnú slobodu od zmyslovosti.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá každého človeka za Boha, po Bohu.
Blahoslavený je mních, ktorý hľadí s veľkou radosťou na spásu a pokrok každého, ako keby boli jeho vlastnými.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá seba samého za „vyvrheľa pre všetkých“ (1 Kor 4, 13)
Mních je ten, kto je oddelený od všetkých a zjednotený so všetkými.
Mních je ten, kto pokladá seba za spojeného s každým človekom, keďže vidí seba v každom.
Človek, ktorý zasvätí svoje prvé myšlienky Bohu, dosiahol dokonalú modlitbu.
Ak sa chceš modliť ako mních, vyhýbaj sa každej lži a neprisahaj. Ináč budeš márne vyzerať ako niekto, kým nie si.
Ak sa chceš modliť v duchu, odpútaj sa od tela a žiaden oblak ťa počas modlitby nezatemní.
Zver Bohu potreby svojho tela a bude jasné, že si mu zveril aj potreby svojho ducha.
(…)
Pokiaľ sa človek úplne neobráti skrze pokánie, bude pre neho múdrejšie, ak si bude stále pripomínať svoje hriechy s ľútosťou a pamätať na večný oheň, ktorý si spravodlivo zasluhujú.
Ak sa človek, stále zamotaný do hriechu a hnevu, nehanebne odváži siahnuť po poznaní božských vecí, alebo sa len pokúsi o nemateriálnu modlitbu, zaslúži si pokarhanie Apoštola; pretože je pre neho nebezpečné modliť sa s holou a nepokrytou hlavou. Taká duša, hovorí, má mať ‚závoj na hlave kvôli anjelom,‘ ktorí sú prítomní (porov. 1 Kor 11, 5-7) a byť zaodená v náležitej úcte a pokore.
Tak ako vytrvalé pozeranie do slnka v jeho poludňajšom jase nevylieči človeka s chorým zrakom, tak ani falošná prax modlitby — ktorú treba správne konať v duchu a pravde — nijako neprospeje vášnivému a nečistému intelektu; práve naopak, taká prax vyprovokuje Boží hnev proti intelektu.
— Evagrios pustovník, O modlitbe, 117-129. 145-146
Poznámka: Intelekt (νους – nous; intellectus) označuje najvyššiu mohutnosť v človeku, s ktorou (za podmienky, že je očistený) poznáva Boha, alebo vnútorné princípy stvorených vecí, prostredníctvom priameho, alebo duchovného poznávania. Intelekt treba odlíšiť od rozumu (ratio), keďže intelekt neformuluje abstraktné koncepty, ani neprichádza k poznaniu prostredníctvom deduktívnych postupov, ale poznáva pravdu prostredníctvom bezprostrednej skúsenosti. Intelekt možno nazvať „orgánom kontemplácie“, či „okom srdca“ (Makarios Veľký).
Modlitba srdca, časť 4.
Otázka: Prečo nemôže mních dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom prvej a druhej formy?
Odpoveď: Pretože nepostupuje v správnom poriadku. Svätý Ján Klimak prirovnáva tieto metódy k rebríku, hovoriac: „Niektorí krotia vášne; iní praktizujú spev žalmov, tráviac väčšinu času v tomto; iní sa venujú modlitbe; a iní obracajú svoj zrak k hĺbkam kontemplácie. Keď skúmame túto otázku, použime analógiu rebríka.“ Tí, ktorí chcú vystúpiť po rebríku, nezačínajú zhora a nezostupujú, ale začínajú zdola a vystupujú. Vystúpia na prvý stupeň, potom na druhý a potom na ostatné. Takto môžeme vystúpiť zo zeme do neba. Ak teda chceme dosiahnuť dokonalý vzrast Kristovej plnosti, ako deti, ktoré rastú, musíme začať vystupovať na rebrík pred nami, pokiaľ krok po kroku nedosiahneme úroveň dospelého muža a potom starca.
Prvým stupňom mníšskeho stavu je skrotenie vášní. Toto je stav začiatočníkov.
Druhou priečkou, alebo stupňom, ktorým človek duchovne rastie z detstva do mladosti, je vytrvalé praktizovanie spevu žalmov. Pretože po skrotení vášní a ich upokojení, prináša psalmódia potešenie jazyku a je Bohom vítaná, keďže nemožno spievať Pánovi v cudzej krajine (porov. Ž 137, 4), to znamená, z rozvášneného srdca. Toto je znakom tých, ktorí robia pokroky.
Treťou priečkou, alebo stupňom v živote, označujúcim duchovný prechod z mladosti do dospelosti, je vytrvalosť v modlitbe. Toto je stupeň tých, ktorí už značne pokročili. Modlitba sa líši od psalmódie, ako sa dospelý muž líši od mládenca a dieťaťa, podľa schémy, ktorú sledujeme.
Okrem toho existuje štvrtá priečka, alebo stupeň v duchovnom živote, ktorá prináleží mužovi so šedivými vlasmi. Táto označuje neochvejné pohltenie v kontemplácii a je stavom dokonalých. Takto sa cesta končí a dosahuje sa vrch rebríka.
Keďže sa jedná o cestu, v ktorej bolo všetko ustanovené a usporiadané Duchom, nie je možné, aby sa dieťa stalo dospelým a starcom, len ak najprv vystúpi na prvú priečku rebríka a tak ďalej postupuje k dokonalosti.
(…)
Boh od nás žiada len jedno: aby sme bdelosťou očistili naše srdcia. Ako hovorí sv. Pavol, ak je koreň svätý, budú aj konáre a ovocie sväté (porov. Rim 11, 16). Ale ak bez nasledovania postupnosti, o ktorej sme hovorili, pozdvihneš oči a intelekt k nebesiam, v nádeji, že uvidíš intelektuálnu skutočnosť (čiže duchovnú, ktorá sa nedá vidieť telesne — pozn. prekl.), uvidíš fantázie namiesto pravdy. Pretože naše srdce nie je očistené, ako sme mnohokrát povedali, prvá a druhá metóda pozornosti nás nemôžu priviesť k pokroku.
— Svätý Simeon Nový Teológ, Tri metódy modlitby (výťah)
Modlitba srdca, časť 3.
Naši svätí otcovia počúvali Pánove slová: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, smilstvá, nečistota, krádeže, krivé svedectvá, rúhania; toto sú veci, ktoré znečisťujú človeka“ (Mt 15, 19-20); a tiež ho počúvali, keď nás vyzýva vyčistiť vnútro čaše, aby aj vonkajšok mohol byť čistý (porov. Mt 23, 26). Preto opustili všetky ostatné formy duchovnej práce a sústredili sa úplne na tejto jednej úlohe stráženia srdca, v presvedčení, že prostredníctvom tejto praxe získajú tiež všetky ostatné čnosti, kdežto bez nej by nebolo možné upevniť žiadnu. Niektorí z otcov nazývali túto prax spočinutím srdca [v orig. ἡσυχία], iní pozornosťou, iní strážením srdca, iní bdelosťou a odmietnutím, a znova iní skúmaním myšlienok a strážením mysle. Ale všetci z nich rovnako obrábali pôdu svojho vlastného srdca, a takto boli živení božskou mannou (porov. Ex 16, 15). Kazateľ hovorí o tomto, keď vraví: „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti; a kráčaj cestami svojho srdca“ (Kaz 11, 9), v nevinnosti, vyháňajúc zlosť zo svojho srdca; a „ak proti tebe povstane duch vládcu, neopúšťaj svoje miesto“ (Kaz 10, 4), mysliac „miestom“ srdce. Podobne náš Pán tiež hovorí: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,“ (Mt 15, 19) a: „Nebuďte ustarostení.“ (Lk 12, 29) A opäť: „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie do života.“ (Mt 7, 14) Inde tiež hovorí: „Blažení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3); to znamená, že blažení sú tí, ktorí sú slobodní od každej svetskej myšlienky. Svätý Peter hovorí podobne: „Buďte pozorní, bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Pt 5, 8) A svätý Pavol hovorí veľmi prosto Efezanom o strážení srdca: „Nezápasíme proti telu a krvi“ (Ef 6, 12), atď. A naši svätí otcovia tiež hovorili vo svojich spisoch o strážení srdca, ako tí, ktorí si to želajú, môžu sami prečítať zo sv. Marka Askétu, sv. Jána Klimaka, sv. Hesychia Kňaza, sv. Filotea zo Sinaja, sv. Izaiáša Pustovníka a sv. Barsanufia a z celej knihy Raj otcov.
(pokračovanie nabudúce…)