Archív kategorií: Mníšske texty

O kamenárovi Eulogiovi

Koptský mníchOtec Daniel, kňaz zo Skétis, pricestoval so svojím učeníkom do Tébaidy. Priplávali po rieke do dediny, ktorá starcovi patrila a on ju odovzdal do užívania námorníkom. Starec povedal: „Dnes zostaneme tu.“

Učeník začal reptať: „Ako dlho sa ešte budeme takto potulovať? Vráťme sa do Skétis.“

Starec odopvedal: „Nie, dnes zostaneme tu.“ Usadili sa uprostred dediny ako cudzinci. Brat povedal starcovi: „Poteší snáď Boha, že tu zostávame, ako by sme mali niečo spoločné s týmito ľuďmi? Poďme aspoň do kaplnky.“

Starec odpovedal: „Nie, zostaneme tu.“

A tak tam sedeli až do neskorého večera. Brat začal starca zahŕňať výčitkami. Povedal mu: „Kvôli tebe tu biedne zahyniem.“

Počas ich rozhovoru sa objavil starý muž, laik, vysoký a bielovlasý. Keď zbadal otca Daniela, s plačom mu začal bozkávať nohy. Privítal i jeho učeníka a povedal im: „Ráčte do môjho domu.“

S pochodňou v ruke prechádzal uličkami dediny a hľadal pocestných. Vzal k sebe domov starca, jeho učeníka a ďalších, ktorých stretol. Nalial vodu do umývadla a umyl bratom i starcovi nohy. Nemal nikoho, ani doma, ani inde vo svete, než Boha. Prestrel stôl, a keď sa najedli, zobral zvyšky a hodil ich dedinským psom. Tak to mal vo zvyku — nedopustil, aby od večera do ďalšieho rána zostal v dome jediný kúsok. Potom sa s ním Daniel usadil stranou, hovorili až do úsvitu o spáse a prelievali mnoho sĺz. Ráno sa rozlúčili a odišli.

Cestou späť sa učeník starcovi poklonil a povedal mu: „Otče, buď taký dobrý a povedz mi, kto bol ten starý muž a odkiaľ ho poznáš.“

Starec mu nechcel odpovedať. Poklonil sa mu teda opäť a povedal: „Toľko si mi toho zveril a o tom starom mužovi mi nepovieš?“ Vyprával mu totiž o čnostiach mnohých svätých mužov. Starec však bratovi nechcel o onom mužovi hovoriť a tak sa brat rozhneval a starcovi už nič nepovedal celú cestu do Skétis.

Keď prišli do svojej cely, nepriniesol starcovi jeho skromnú porciu jedla, ako to zvyčajne robil. Starec s jedlom vždy čakal až do neskorého popoludnia. Keď nastal večer, vošiel starec do bratovej cely a povedal mu: „Prečo, synu, necháš svojho otca umierať hladom?“

Brat odpovedal: „Nemám otca. Keby som mal, miloval by svoje dieťa.“

„Ak nemáš otca, staraj sa sám o seba,“ povedal starec, otvoril dvere a chystal sa odísť, ale brat ho predbehol a zadržal.

Začal ho bozkávať a takto mu hovoril: „Ako je Boh nado mnou, nenechám ťa ísť, dokiaľ mi nepovieš, kto je ten muž.“ Brat nechcel vidieť starca zarmúteného, pretože ho veľmi miloval.

Vtedy mu starec povedal: „Najprv mi nachystaj môj skromný pokrm a potom ti to poviem.“

Keď si zajedol, hovorí bratovi: „Čo si taký tvrdohlavý? Preto, že si sa mi v dedine vzpieral a reptal si, som ti nič nepovedal. A teraz počúvaj, ale nikomu ďalšiemu to nehovor.

Ten starý muž sa volá Eulogios. Je povolaním kamenár. Svojím remeslom si zarobí každý deň jeden keration a celý deň až do večera nič neje. Večer chodí po dedine a všetkých pocestných, ktorých stretne, pozve do svojho domu, pohostí ich, a čo ostane dáva psom, ako si videl. Ako kamenár pracuje od mladi a dnes mu je vyše sto rokov. Ježiš mu dáva silu, aby si denne zarobil svoju mzdu.

Keď som bol mladší, asi pred štyridsiatimi rokmi, prišiel som predávať do tej dediny svoje výrobky. Večer mňa i ďalších bratov, ktorí boli so mnou, podľa svojho zvyku pozval k sebe a pohostil. Pretože som videl, aký je to čnostný muž, po návrate som sa začal postiť a pokračoval som v tom niekoľko týždňov. Prosil som Boha, aby mu poskytol väčšiu sumu peňazí a on mohol ešte vac prospieť ľuďom. Po trojtýždňovom pôste som ležal polomŕtvy od všetkého toho odriekania a vtedy som zbadal, ako sa ku mne blíži muž posvätného výzoru a vraví mi: „Daniel, čo máš na srdci?“ Odpovedal som: „Pane, dal som slovo Kristovi, že nebudem jesť chlieb, dokiaľ sa nedozviem, že kamenárovi Eulogiovi sa dostalo požehnania, vďaka ktorému môže prospieť ďalším ľuďom.“

„Nie, takto je to v poriadku,“ odpovedal mi.

Povedal som: „Pane, daj mu viac, nech všetci môžu skrze neho oslavovať tvoje posvätné meno.“

Odpovedal: „Ja ti vravím, že takto je to v poriadku. Ak však chceš, aby som mu poskytol viac, zaruč sa za jeho dušu, že skutočne bude po smrti spasený a ja to urobím.“

„Prijmi jeho dušu z mojich rúk,“ odpovedal som.

A tu som zbadal, že stojíme v chráme Vzkriesenia, a nejaký mládenec sedel na Svätom kameni a Eulogios stál po jeho pravici. Mládenec ku mne poslal jedného z tých, kto ho obklopovali, a spýtal sa: „Tento človek sa zaručil za Eulogia?“

Všetci hovorili: „Áno, pane.“

„Povedzte mu, že na tej záruke trvám.“

Hovoril som: „Áno, pane, je to moja zodpovednosť, len mu poskytni ten majetok.“

A tu som zbadal, ako sypú Eulogiovi do lona peniaze a vošlo sa tam všetko, čo vysypali. Keď som sa prebudil, pochopil som, že som bol vyslyšaný a velebil som Boha.

Eulogios jedného dňa pri práci uderil do kameňa a počul dutý zvuk. Udrel ešte raz a uvidel malý otvor. Udrel znova a našiel jaskyňu plnú peňazí. Užasol a pomyslel si: „To sú peniaze Izraelitov. Čo mám robiť? Ak ich vezmem do dediny, dopočuje sa o tom správca, príde, vezme mi ich a ja sa ocitnem v nebezpečí. Radšej odídem do cudzej krajiny, kde ma nikto nepozná.“

Prenajal si zvieratá, ako by chcel prevážať kameň, a v noci prepravil peniaze k rieke. A tak opustil svoje ľudomilné dielo, naložil peniaze na loď a priplával až do Byzancia.

Vtedy vládol starý Justín. Eulogios mu dal veľa peňazí a Justín ho spravil prétorským prefektom. Zadovážil si veľký dom, ktorému sa dodnes hovorí U Egypťana.

Po dvoch rokoch som vo sne opäť videl onoho mládenca v chráme Vzkriesenia, tak ako minule. O chvíľu som videl, ako akýsi černoch vlečie Eulogia od mládenca preč.

Prebudil som sa a pomyslel som si: „Beda mne, hriešnikovi. Zatratil som svoju dušu.“ Obliekol som si ovčiu kožu a vydal som sa do dediny predávať svoju prácu. Čakal som, že tam Eulogia stretnem. Nastal večer a nikto ma nevyhľadal. Išiel som sa teda spýtať jednej stareny. Oslovil som ju: „Matka, daj mi, prosím, pár kúskov suchého chleba, pretože som dnes nič nejedol.“

Odišla a vrátila sa s trochou uvareného jedla. Sadla si vedľa mňa a začala sa mi prihovárať: „Otče, či nevieš, že si mladý muž a nemal by si zostávať tak dlho v dedine? Nevieš, že mníšsky život vyžaduje pokoj?“

Odpovedal som jej: „Ale čo mám robiť? Prišiel som predsa predávať svoju prácu.“

„Ani keď predávaš svoju prácu, nezostávaj v dedine tak dlho.“

Povedal som jej: „Nechaj si svoje rady a povedz mi: či nie je v dedine bohabojný človek, ktorý sa ujíma pocestných?“

„Ach, otče,“ odvetila, „mali sme tu jedného kamenára, ktorý pre pocestných vykonal mnoho dobrého. Keď Boh videl jeho skutky, obdaril ho milosťou, a tak sme sa dopočuli, že je z neho dnes patrícius.“

Keď som to počul, pomyslel som si: „Ja som spáchal túto vraždu.“

Nastúpil som teda na loď a vydal sa do Byzancia. Našiel som dom Egypťana Eulogia, posadil som sa pred jeho bránu a čakal, až sa objaví. Uvidel som ho, obklopeného prepychom, a zavolal som na neho: „Zľutuj sa, chcem s tebou hovoriť v súkromí.“

On si ma ani nevšimol, ale jeho sluha ma zbil. Predbehol som ho, znovu som na neho volal, ale znovu ma zbili. Takto to pokračovalo štyri týždne a ja som s ním nedokázal prehovoriť. Vteda som zmalomyseľnel, opustil som dom a vrhol som sa s plačom pred obraz presvätej Bohorodičky. Oslovil som Spasiteľa: „Pane, buď ma zbav mojej záruky za toho človeka, alebo aj ja opustím mníšsky život.“

Ako som takto v duchu hovoril, upadol som do spánku a zdalo sa mi, že sa strhol veľký hluk a ľudia kričali: „Cisárovná prichádza!“ Pred ňou šiel tisíchlavý dav. Zvolal som: „Zmiluj sa nado mnou, moja Pani!“

Zastavila a spýtala sa ma: „Aké máš trápenie?“

„Zaručil som sa za prefekta Eulogia. Prikáž, aby ma zbavili toho záväzku.“

Odpovedala mi: „To nie je moja vec, splň si svoj záväzok, ako ti je lepšie.“

Prebudil som sa a pomyslel som si: „Aj keby ma to malo stáť život, nevzdialim sa od jeho brány, pokiaľ sa s ním nestretnem.“ A zasa som šiel pred bránu. Keď sa objavil, volal som na neho. Pribehol ku mne vrátnik a zmlátil ma na celom tele. Zmalomyseľnel som a rozhodol sa: „Vrátim sa do Skétis. Ak bude Boh chcieť, zachráni mňa aj Eulogia.“

Kristus vševládcaA vydal som sa hľadať loď. Našiel som jednu, ktorá plávala do Alexandrie, a hneď ako som na ňu nastúpil, vo svojom zúfalstve som si ľahol a zaspal. Uvidel som samého seba opäť v chráme Vzkriesenia a oného mladíka sediaceho na svätom kameni. Otočil sa ku mne a hrozným hlasom sa ma opýtal: „Nesplníš si záväzok?“

Stál som tam a triasol od strachu, neschopný slova. Rozkázal dvom z tých, ktorí stáli okolo, aby ma zavesili s rukami za chrbtom. Povedali mi: „Nesľubuj, čo nemôžeš splniť, a nespor sa s Bohom.“ Visel som tam a nemohol ani otvoriť ústa.

Potom som počul: „Cisárovná prichádza.“

Pohľad na ňu mi priniesol trochu útechy. Povedal som jej slabým hlasom: „Zmiluj sa nado mnou, Pani sveta.“

Ona hovorí: „Čo zas chceš?“

„Visím tu kvôli svojej záruke za Eulogia.“

Odvetila: „Prihovorím sa za teba.“

A uvidel som, ako pristúpila k mládencovi a pobozkala mu nohy. Svätý mládenec mi povedal: „Choď a už nerob nič také.“

Odpovedal som: „Zhrešil som, Pane, odpusť mi. Prosil som za neho, aby sa stal užitočným, a nie neužitočným.“

Rozkázal, aby ma odviazali, a povedal mi: „Choď do svojej cely a nepátraj ako vrátim Eulogia kam patrí.“

Keď som sa prebudil, veľmi som sa zaradoval, že bol zo mňa záväzok sňatý. Cestou na lodi som velebil Boha.

O tri mesiace som sa dopočul, že Justín zomrel a namiesto neho vládne Justinián. Čoskoro proti nemu povstali Hypatios, Dexikrates, Pompeios a prefekt Eulogios. Traja z nich boli zajatí a popravení a ich majetok bol zhabaný. Rovnako tak aj Eulogiov majetok. Eulogios z Konštantínopola v noci ušiel. Cisár prikázal, aby bol zabitý, kdekoľvek by ho našli. Eulogiovi sa podarilo uniknúť a vrátil sa do svojej dediny. Prezliekol sa do obyčajných šiat. Všetci z dediny sa zišli a hovorili mu: „Vitaj. Počuli sme, že sa z teba stal patrícius.“

Odpovedal im: „Keby som bol patríciom, stál by som tu teraz pred vami? Nie, to bol iný Eulogios z tohto kraja. Ja som putoval do Svätej zeme.“

Vošiel do svojho domu a pomyslel si: „Úbohý Eulogios, vstaň, chop sa svojho náradia a pusti sa do práce. Toto síce nie je cisársky dvor, ale zato neprídeš o hlavu.“

Vzal svoje náradie a vydal sa ku kameňu, v ktorom našiel peniaze. Snáď si myslel, že tam nájde ďalšie. Kopal celé predpoludnie, ale nenašiel nič. Začal spomínať na služobníctvo, prepych, jedlo a znovu si povedal: „Úbohý Eulogios, vstaň a pracuj, toto je Egypt.“ A tak ho po malých krokoch svätý mládenec a naša pani Bohorodička navrátili k pôvodnému stavu — veď Boh nie je nespravodlivý a nezabúda na skoršie skutky.

Zanedlho som sa vydal do tej dediny predávať svoju prácu, a hľa, večer sa objavil podľa svojho predchádzajúceho zvyku Eulogios a pozval ma do svojho domu. Keď som ho videl v prachu prichádzať, vzdychol som a v slzách zvolal: „Aké veľké je tvoje dielo, pane. Aké múdre sú tvoje skutky. Ktorý boh je taký veľký ako náš Boh? Ty si jediný Boh, ktorý koná zázraky. Poskytuješ chudobu i bohatstvo, pokoruješ i povznášaš. Kto môže predvídať tvoje zázraky či tvoje súdy, Pane? Ja, hriešnik, som sa o to pokúsil, a moja duša takmer skončila v pekle.“

Eulogios mňa i ďalších, ktorých našiel, vzal domov, umyl nám podľa svojho zvyku nohy a pohostil nás. Keď sme sa najedli, spýtal som sa ho: „Ako sa ti darí, otec Eulogios?“

Odvetil: „Modli sa za mňa, otče. Som úbožiak s prázdnymi rukami.“

Povedal som mu: „Kiež by sa ti ani nedostalo to, čo si mal.“

„Prečo, otče?“ spýtal sa, „či som ti niečím ublížil?“

„Či si mi ublížil?“ odvetil som a vyrozprával všetko, čo sa stalo. Obaja sme sa rozplakali a Eulogios mi hovorí: „Modli sa, otče, aby mi Boh doprial, čo je nutné k mojej náprave.“

Odpovedal som mu: „Nečakaj, brat, že ti ešte po dobu tvojho života bude Kristom zverené viac, než tento keration za tvoju prácu.“

A vidíš, toľko rokov mu Boh dáva silu, aby si svojím remeslom ten keration zarobil.

Toto zveril otec Daniel svojmu žiakovi po návrate z Tébaidy. Obdivuhodná je Božia dobrota, pretože v krátkom čase pozdvihol Eulogia a opäť pokoril tak, aby mu to prospelo. Modlime sa i my, aby sme boli pokorení v Kristovi a potom pred jeho prísnym súdom a tvárou v tvár jeho dôstojnosti získali zľutovanie.

— Daniel zo Skétis, Z príbehov otca Daniela, 6

Rozjímavé čítanie

IMG_20150504_163625Modlitba mysle je to, čo sa začiatočník chce naučiť a čo ho musíme učiť.

Možno už je uchvátený sladkou a silnou milosťou, ktorej ho môžeme zveriť; lebo keď tá príde, všetko je pre neho v tejto výmene priateľstva jednoduché, ak nie aj ľahké.

Ale ak necíti žiadnu nadprirodzenú pomoc, ako ho môžeme vyslať osamote k tomu intímnemu rozhovoru s Bohom, tak prostému čo do definície, ale tak zložitému v praxi? Jeho láska k Bohu je skutočne živá, ale jeho fakulty sú takmer neschopné venovať sa, samy o sebe, veciam tak veľmi vzdialeným, ktorým navyše zatiaľ dobre nerozumie. Ešte nie je zakorenený v pravdách viery, alebo je prinajmenej neschopný vytrvať v nich dlhší čas, v prítomnosti svojho Majstra; a tak upadá do vágneho snenia, alebo melanchólie a jeho sprvú dobrá vôľa ustúpi znechuteniu.

Avšak je tu prostriedok navrhnutý svätou Teréziou, taký, aký sama veľmi používala: rozjímavé čítanie.

Hovoriac o duši, ktorá nie je schopná formovať úvahy v modlitbe mysle, Terézia píše:

Čítanie je pre neho nemenej dôležité, nech je to akokoľvek málo, ako náhrada modlitby mysle, ktorú nedokáže praktizovať. Tým myslím, že ak by bol povinný stráviť dlhý čas v modlitbe bez tejto pomoci, bude pre neho nemožné v nej dlhšie zotrvať.

Možno si vybrať knihu s už rozvinutými meditáciami, pripravenými zamysleniami, praktickými rozhodnutiami, celú dobre rozplánovanú modlitbu – zaiste neosobnú, ale stále takú, ktorú možno vziať za svoju s nevyhnutnými prispôsobeniami podľa vlastných potrieb.

Kniha, vybraná pre rozjímavé čítanie nie je jednoducho teoretická, alebo nábožná kniha, ani len zaujímavá kniha, ktorá na seba vzťahuje pozornosť, ale kniha, ktorá ponúka a provokuje zamyslenie, rozpaľuje city, alebo ešte lepšie, budí dušu a drží ju v Božej prítomnosti.

Jednoduché čítanie nie je rozjímavé čítanie. Rozjímavé čítanie musí byť prerušené kvôli hlbšiemu uvažovaniu v Božej prítomnosti, na vyjadrenie našej lásky k nemu, na vstup do rozhovoru s ním. Bude krátke, alebo dlhšie, podľa potreby, a bude pokračovať len vtedy, keď začne znovu upadať do snenia, alebo melanchólie.

Ak by čítanie malo odvádzať od Boha, prílišným stimulovaním myšlienok a citov, stráca význam, keďže v tomto prípade má len jeden cieľ: uľahčenie modlitby mysle. Jeho jedinou úlohou je poskytnúť subjekt rozhovoru s Bohom, nastoliť puto jednoty s ním. Čítanie je v službe tej priateľskej výmeny s Bohom, ktorá je podstatnou zložkou modlitby mysle; odtiaľ mu nikdy nesmie byť dovolené odvádzať. S týmto cieľom sa musí duša ustavične vracať späť.

Rozjímavé čítanie bude bežnou formou modlitby mysle pre nováčika v duchovných veciach. Kontemplatívna osoba sa tiež k nemu vráti, v hodinách fyzickej, alebo morálnej únavy, aby si pomohla, alebo uvoľnila svoje fakulty; alebo znova, aby ich odtrhla od príliš živých, alebo zaujatých zamestnaní, ktoré bránia uzobraniu. Vypočujme si tu bolestivú a ujasňujúcu skúsenosť svätej Terézie o tejto veci: „Sama som strávila vyše štrnásť rokov v neschopnosti rozjímať, jedine pri čítaní,“ píše.

V knihe jej Života, nám presne hovorí o mieste rozjímavého čítania počas jej osemnástich rokov suchopárností:

Počas všetkých týchto rokov, s výnimkou času po svätom prijímaní, som sa nikdy neodvážila modliť bez knihy. … S touto pomocou, ktorá mi bola sprievodcom a štítom, ktorým som mohla zmierniť údery mojich mnohých myšlienok, som sa cítila posilnená. Lebo nebolo pre mňa bežné, aby som trpela suchopárnosti: to prišlo len vtedy, keď som nemala žiadnu knihu, lebo vtedy sa moja duša ihneď rozrušila a moje myšlienky sa začali túlať. Hneď ako som začala čítať, začali sa sústreďovať a kniha slúžila ako návnada pre moju dušu. Často mi stačilo len vedomie, že ju mám pri sebe. Niekedy som čítala málo, niekedy dosť veľa, podľa milosti, ktorú mi preukázal Pán.

Toto zverenie sa svätej Terezy nám ukazuje dôležitosť rozjímavej modlitby v rozvoji jej života modlitby mysle. A tak sa nemôžeme nečudovať nad nedôverou k nej, ktorá existuje v istých kruhoch, kde nútia nováčikov znášať nevyhnutnú suchotu začiatočníkov v takmer úplnej temnote a bez pomoci čítania, ktoré ich môže vyviesť z prázdnoty, do ktorej im dala upadnúť ich neskúsenosť, alebo dokonca chýbajúce poznanie. Nebezpečenstvo lenivosti sprevádzajúcej čítanie túto nedôveru neospravedlňuje. Čítanie je v skutočnosti príliš dobrou podporou pre začiatočníka, a príliš cenným štítom, aby ich oň pripravila obava, že ho niekedy nebude vedieť správne použiť, alebo ho bude používať zle.

—Z diela O. Marie-Eugène OCD: Chcem vidieť Boha.

O získaní Ducha Svätého (9. časť)

Zamrznutá záhrada„Ešte by som vám, vaše Bogoľubie, mal vysvetliť rozdiel medzi konaním Ducha Svätého, ktorý tajomne prebýva v srdciach veriacich v Pána Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista a konaním hriešnej temnoty, ktorá sa v nás zakráda diablovým našepkávaním a pobádaním. Boží Duch nám pripomína slová nášho Pána Ježiša Krista a koná výlučne s ním, vždy rovnako, tvorí radosť v našich srdciach a vedie naše kroky na cestu pokoja, kým falošný, diabolský duch, mudruje proti Kristovi a jeho konanie v nás je mätúce, tvrdohlavé a plné žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýchy života.

Amen, amen, hovorím vám, ten kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky (Jn 11, 26). Ten kto má milosť Svätého Ducha kvôli pravej viere v Krista, ak by aj následkom nejakej ľudskej slabosti duševne umrel kvôli nejakému hriechu, neumrie naveky, ale bude vzkriesený milosťou nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1, 29) a zadarmo dáva milosť za milosťou. O tejto milosti, ktorá sa zjavila celému svetu a nášmu ľudskému rodu v Bohočlovekovi sa hovorí v Evanjeliu: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí (Jn 1, 4); a ďalej: A svetlo vo tme svieti a tma ho nepohltila (Jn 1, 5). To znamená, že milosť Svätého Ducha, ktorá je nám daná pri krste v mene Otca i Syna i Svätého Ducha, napriek ľudskému úpadku do hriechu, napriek tme okolo našej duše, predsa svieti v našich srdciach nezmerným božským svetlom neoceniteľných Kristových zásluh. Toto svetlo Kristovo volá pri nekajúcnosti hriešnika k Otcovi: Abba Otče! Nehnevaj sa neustále na túto nekajúcnosť! A potom, pri obrátení hriešnika na pokánie, úplne vymazáva akúkoľvek stopu po minulých hriechoch a opäť oblieka niekdajšieho hriešnika do odevu neporušiteľnosti, utkaného z milosti Svätého Ducha. Jeho získanie je cieľom kresťanského života, o ktorom som toľko hovoril vášmu Bogoľubiu.

Ešte vám poviem niečo iné, aby ste mohli jasnejšie pochopiť, čo sa myslí pod Božou milosťou, ako ju rozoznať a ako sa jej skutky prejavujú zvlášť v tých, ktorí sú ňou osvietení. Milosť Svätého Ducha je svetlom osvetľujúcim človeka. Celé Sväté písmo o tom hovorí. Preto povedal náš svätý otec Dávid: Lampou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku (Ž 118 [119], 105) a Keby tvoj zákon nebol mojím rozjímaním, bol by som zahynul vo svojom pokorení (Ž 118 [119], 92). Inými slovami: milosť Svätého Ducha, ktorá je vyjadrená v zákone slovami Pánových prikázaní, je mojou lampou a svetlom. Ak by ma táto milosť Svätého Ducha, ktorú sa tak starostlivo a horlivo snažím získať, že o tvojich rozsudkoch rozjímam sedemkrát za deň, neosvietila uprostred temnoty starostí, ktoré sú neodlučiteľne spojené s vysokým povolaním mojej kráľovskej hodnosti, odkiaľ by som mal získať iskierku svetla na osvetlenie mojej životnej cesty, ktorá je zatemnená zlovôľou mojich nepriateľov?

V skutočnosti Pán často pred mnohými svedkami ukázal ako koná milosť Ducha Svätého s ľuďmi, ktorých posvätil a osvietil svojimi veľkými vnuknutiami. Spomeňte si na Mojžiša po jeho rozhovore s Bohom na hore Sinaj. Žiaril takým nezvyčajným svetlom, že ľudia nemohli hľadieť na neho. Dokonca bol donútený nosiť závoj, keď sa ukázal na verejnosti. Spomeňte si na premenenie na vrchu Tábor. Zalialo ho veľké svetlo a jeho odev zažiaril viac ako sneh (Mk 9, 3) a jeho učeníci padli na tvár od strachu. Ale keď sa v tom svetle zjavili Mojžiš a Eliáš, zahalil ich oblak, aby zakryl jas svetla božskej milosti, ktoré oslepovalo oči učeníkov. Tak sa javí milosť Všesvätého Ducha Božieho v nevýslovnom svetle — všetkým, ktorým Boh zjaví svoje činy.

(pokračovanie nabudúce… )

O spravodlivosti

IMG_9935Ktosi z otcov hovoril, že raz žil istý pustovník pri meste Nilopolis a posluhoval mu istý veriaci laik. V meste vtedy žil istý bohatý a bezbožný človek. Tento zomrel a jeho pohrebu sa zúčastnilo celé mesto i biskup s pochodňami a kadidlom. Pustovníkov služobník vyšiel, ako mal vo zvyku, na púšť, aby mu zaniesol chlieb, ale našiel ho roztrhaného hyenami. Padol teda na tvár pred Bohom, hovoriac: „Pane, nevstanem dokiaľ mi nevysvetlíš čo to má znamenať: ten bezbožník mal taký slávnostný pohreb a ten, kto ti slúžil dňom i nocou, takto zahynul!” I prišiel Pánov anjel a povedal mu: „Onen bezbožník mal svoje skromné zásluhy a tu za ne dostal odmenu, lebo tam už nenašiel žiadnu úľavu. Avšak tento pustovník, hoci bol človekom ozdobeným všetkými čnosťami, predsa mal (ako to pri ľuďoch býva) svoje malé chyby. A tak bol za ne tu potrestaný, aby sa tam už mohol postaviť pred Bohom čistý.” To presvedčilo sluhu a vzdal Bohu chválu za jeho súdy, lebo sú spravodlivé.

— Apoftegmy svätých otcov (anonymná zbierka vydaná François Nauom), Č. 368 (1368)

O získaní Ducha Svätého (8. časť)

Jeseň„Tak vidíte, vaše Bogoľubie, nielen vo svätom židovskom ľude, ľude milovanom Bohom, ale aj u pohanov, ktorí nepoznali Boha, bolo zachované isté poznanie Boha — takto, môj synu, jasné a rozumné poňatie konania nášho Pána Boha Ducha Svätého v človeku, prostredníctvom vnútorného i vonkajšieho chápania, môže uistiť kohokoľvek, že sa skutočne jedná o konanie nášho Pána Boha Ducha Svätého a nie o prelud nepriateľa. Takto to bolo od Adamovho pádu až po príchod Pána Ježiša Krista na tento svet v tele. Bez tohto rozlíšiteľného uvedomenia si činnosti Ducha Svätého, ktoré bolo vždy zachované v ľudskej prirodzenosti, ľudia by nemohli naisto vedieť, či ovocie ženinho potomstva, ktoré bolo prisľúbené Adamovi a Eve, prišlo do sveta rozšliapnuť hadovu hlavu (Gn 3, 15).

Svätý Duch predpovedal svätému Simeonovi, ktorý mal vtedy 65 rokov, tajomstvo panenského počatia a narodenia Krista z prečistej vždy panny Márie. Potom čo ďalej žil z milosti Ducha Svätého 300 rokov, v 365 roku svojho života otvorene v Pánovom chráme povedal, že skrze dar Svätého Ducha naisto vie, že toto bol ten sám Kristus, Spasiteľ sveta, ktorého nadprirodzené počatie a narodenie z Ducha Svätého mu bolo predpovedané anjelom pred 300 rokmi. A potom tam bola aj svätá Anna, prorokyňa, dcéra Fanuela, ktorá od svojho ovdovenia slúžila Pánu Bohu v Božom chráme 80 rokov a o ktorej sa vedelo, že je spravodlivá vdova, čistá Božia služobníčka, vďaka zvláštnym darom milosti, ktoré prijala. Jej bolo tiež oznámené, že toto bol skutočný Mesiáš, prisľúbený svetu, pravý Kristus, Boh a človek, Kráľ Izraela, ktorý prišiel spasiť Adama a ľudstvo.

Ale keď náš Pán Ježiš Kristus zakončil celé dielo spásy, po svojom Zmŕtvychvstaní, dýchol na apoštolov, obnovil dych života, ktorý Adam stratil a dal im tú istú milosť Všesvätého Ducha Božieho. Ale to nebolo všetko. Tiež im povedal, že bude pre nich lepšie aby odišiel k Otcovi, lebo ak by neodišiel, Duch Boží by neprišiel do sveta. Ale ak on, Kristus, odíde k Otcovi, on sám ho pošle do sveta a on, Potešiteľ, ich bude viesť a tiež všetkých, ktorí budú nasledovať ich náuku, do celej pravdy a pripomenie im všetko, čo im povedal, kým bol vo svete. Čo bolo vtedy sľúbené, bola milosť nad milosťou (Jn 1, 16).

Potom v deň Turíc na nich slávnostne zoslal Svätého Ducha v divokom vetre vo forme ohnivých jazykov, ktoré vzplanuli na každom z nich a vstúpili do nich a naplnili ich ohnivou silou božskej milosti, ktorá vanie ako rosa a koná s jemnosťou v dušiach, ktoré majú účasť na jej sile a konaní. A táto istá oheň dajúca milosť Svätého Ducha, ktorá sa dáva všetkým nám, veriacim v Krista, vo sviatosti Svätého krstu, je spečatená sviatosťou birmovania na hlavných častiach nášho tela, ako ustanovila Svätá cirkev, večná správkyňa tejto milosti. Hovorí sa: ‚Pečať daru Ducha Svätého.‘ Kam kladieme naše pečate, vaše Bogoľubie, ak nie na nádoby, ktoré obsahujú veľmi cenné poklady? Ale čo na zemi môže byť vyššie a čo cennejšie, než dary Svätého Ducha, ktoré sú zoslané na nás pri sviatosti Svätého krstu? Táto krstná milosť je taká veľká a nenahraditeľná, tak potrebná pre človeka, že ani heretik jej nie je pozbavený až do jeho smrti; to znamená, do konca obdobia ustanoveného zhora Božou prozreteľnosťou ako celoživotná skúška človeka na zemi, aby sa videlo, čo dokáže dosiahnuť mocou milosti, udelenou mu zhora.

A ak by sme nikdy nezhrešili po našom krste, zostali by sme navždy svätými Boha, neporušenými a čistými od všetkej poškvrny tela i duše. Ale beda: hoci rastieme postavou, nerastieme v milosti a v poznaní Boha, ako náš Pán Ježiš Kristus — skôr naopak, stávame sa čoraz horšími a strácame milosť Všesvätého Ducha Božieho a stávame sa hriešnymi v rozličnej miere. Ale ak je človek pohnutý Božou múdrosťou, ktorá hľadá našu spásu a zahŕňa všetko, a ak je rozhodnutý vzhľadom na ňu obetovať skoré hodiny dňa Bohu a bdieť, aby získal jeho večnú spásu, tak v poslušnosti jej hlasu sa musí ponáhľať obetovať pravé pokánie za všetky svoje hriechy a musí praktizovať čnosti, ktoré sú v protiklade spáchaným hriechom. Potom skrze čnosti, praktizované pre Krista, dosiahne Svätého Ducha, ktorý koná v nás a ustanovuje v nás Božie kráľovstvo. Božie slovo nehovorí nadarmo: Božie kráľovstvo je vo vás (Lk 17, 21) a trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). To znamená: tí ľudia, ktorí nehľadiac na putá hriechov, ktoré ich zväzujú a nepúšťajú ich k nášmu Spasiteľovi, v dokonalom pokání, neberúc ohľad na silu tých hriešnych pút, snažia sa ich roztrhnúť — takí ľudia sa pred Božím pohľadom javia belší ako sneh vďaka jeho milosti. Poďte, hovorí Pán: hoci ste kvôli vašim hriechom ako šarlát, urobím vás belšími ako sneh (Iz 1, 18).

Takých ľudí kedysi videl svätý videc Ján Teológ oblečených do bielych rúch, čiže do rúch ospravedlnenia, a s palmami v ich rukách ako znak víťazstva a spievali Bohu nádhernú pieseň: Aleluja. A nikto nemohol napodobniť krásu ich piesne. O nich povedal Boží anjel: To sú tí, ktorí vyšli z veľkého súženia a očistili si ich rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi (Zjv 7, 9-14). Boli obmytí ich utrpením a zbielení v účasti na nepoškvrnených a životodarných tajomstvách Tela a Krvi najčistejšieho a nepoškvrneného Baránka — Krista, ktorý bol zabitý pred všetkými vekmi z vlastnej vôle pre spásu sveta a ktorý je neustále zabíjaný a lámaný až doteraz, ale nikdy sa nevyčerpá. Skrze sväté tajiny dostávame večnú a nehynúcu spásu ako pokrm na cestu do večného života, ako milú odpoveď pri jeho strašnom súde a cennú vynáhradu, presahujúcu všetko naše chápanie, za ovocie stromu života, ktorého by nás nepriateľ ľudstva, Lucifer, ktorý padol z neba, chcel pozbaviť. Aj keď nepriateľ a diabol zviedol Evu a Adam padol s ňou, predsa im Pán nielen sľúbil Vykupiteľa v ovocí ženinho potomstva, ktorý smrťou zničil smrť, ale aj nám všetkým dal v žene, vždy panne Márii, Božej Matke, ktorá šliape hlavu hada v sebe a v celom ľudskom rode, ustavičnú prostredníčku s jej Synom a naším Bohom a neporaziteľnú a ustavičnú orodovníčku aj pre tých najzúfalejších hriešnikov. Preto sa Božia Matka nazýva ‚Záhuba démonov‘, lebo nie je možné, aby diabol zničil človeka, pokiaľ sa ten utieka k pomoci Matky Božej.

(pokračovanie nabudúce…)

Posledné miesto

Otázka:

Aké miesto sa patrí zaujať a kde sa usadiť v čase obedu a večere?

Odpoveď:

Silvestrovská večeraPán prikázal, privykajúc nás k pokore pri každej príležitosti, zaujať posledné miesto aj vtedy, keď si sadáme k stolu. Preto je potrebné, aby ten, kto sa snaží konať podľa prikázaní, nezanedbal aj tento príkaz.

Ak sa teda nachádzame pri stole so svetskými ľuďmi, mali by sme im i v tomto ohľade ísť príkladom, aby sa učili nevyvyšovať sa a nehľadať prvé miesto.

Ak sa však zhromaždia osoby, ktoré majú ten istý zámer svedčiť pri každej príležitosti o pokore, každému s istotou prislúcha najprv zaujať posledné miesto podľa Pánovho príkazu. Predsa však nie je vhodné tlačiť sa jeden na druhého a vzpierať sa, lebo to škodí príslušnému poriadku a stáva sa príčinou nepokoja. Ak nedokážeme ustúpiť druhému a zároveň sa o to priečime, stávame sa podobnými tým, ktorí sa starajú o prvé miesta. A teda i v tomto prípade, poznajúc a zachovávajúc to, čo je slušné, prináleží hostiteľovi vyznačiť poriadok miest, podľa iného Pánovho výroku, keď povedal, že v týchto otázkach prináleží rozhodnutie správcovi domu.

Takto sa budeme navzájom znášať v láske, konajúc všetko dôstojne a v patričnom poriadku. Taktiež takto dokážeme, že nepraktizujeme pokoru len aby sme sa mohli ukázať navonok, dbajúc o ľudské ohľady, pričom sa neústupčivo a násilne prieme. Skôr ukážme pokoru skrze poslušnosť. Väčšia pýcha totiž spočíva v priečnosti, než v zaujatí prvého miesta podľa príkazu, ktorý sme dostali.

Svätý Bazil Veľký, Dlhšie regule, otázka 21.