Prichádza druhý prvok kontemplatívneho života. Prvým je, ako sme už povedali, vášeň k Bohu. Túto vášeň nájdeme zvláštnym spôsobom u nášho zakladateľa, bl. Pavla Justinianiho. Jedná sa o úplnú lásku k Bohu, bez kompromisov. Druhým prvkom je úplná dôvera voči Bohu.
Sme si istí, milovaní, že naše povolanie je nadprirodzené, že nemôžeme skladať našu nádej do ľudských síl, čností, inteligencie. Nehľadáme svoju sebarealizáciu, dobrý pocit zo seba, pretože naše povolanie pochádza od Boha a všetko sme získali od neho. To čo som vymenoval môže byť, ale tiež môže chýbať (napr. fyzické zdravie). Všimnime si, keď čítame Sväté písmo, že Boh od nás žiada jedine vieru, túži, aby sme v neho zložili všetku dôveru i nádej.
Ak Boh prišiel na svet, aby bol s nami, človek sa už nemôže viac cítiť sám v bojoch i problémoch, v osobných ťažkostiach. Ježiš hovorí: „Príď ku mne.“ Poďme teda k nemu — nikdy nie sme sami. V Kristovi je odpoveď na všetky naše problémy a ťažkosti života. Nehľadajme nič viac. Na Božie povolanie je len jedna odpoveď — dôvera bez hraníc. Myslím si, že väčšine tých, ktorí nevytrvali v pustovníckom povolaní, chýbala práve táto dôvera.
Pozrime sa na túto heroickú dôveru pri povolaní Abraháma. Boh hovorí: „Opusti svoju vlasť, pokrvných aj dom tvojho otca…“ — zanechal, odišiel, ani nevedel kam ide, nemal žiadnu oporu v človeku — úplne dôveroval Bohu. Boh nesklame nikoho, kto mu dôveruje. Dokonalá dôvera je ako skok z lietadla bez padáka v otvorené Božie ramená. Učme sa tejto veľkej viery svätých a nezabúdajme na ňu zvlášť v momentoch pokušení, znechutenia, temnoty. Boh nás nikdy nesklame.
— o. Piotr Rostworowski, Er. Cam.