Tohtoročná zima nám opäť priniesla bohatú snehovú nádielku. Prinášame vám fotogalériu zasnežených samporských záberov.
O získaní Ducha Svätého (3. časť)
„Prijať je to isté čo nadobudnúť,“ odpovedal. „Rozumiete čo je to získať peniaze? Získať Božieho Ducha je to isté. Veď vy, vaše bogoľubie, rozumiete čo je to získať vo svetskom význame? Cieľ života bežných, svetských ľudí je získanie, alebo nadobudnutie peňazí a u šľachty navyše získanie pôct, vyznamenaní a iných odmien za štátne zásluhy. Získanie Božieho Ducha je tiež kapitálom, no milostivým a večným…
Boh Slovo, Bohočlovek a náš Pán Ježiš Kristus, prirovnáva náš život k trhu a naše životné dielo k obchodovaniu. Všetkým nám hovorí: »Obchodujte, kým prídem (Lk 19, 13), využívajte príležitosti, lebo dni sú zlé (Ef 5, 16).« Inými slovami, využite čo najlepšie váš čas, aby ste skrze pozemské dobrá získali nebeské. Pozemské dobrá sú dobrými skutkami pre Krista, ktoré nám udeľujú milosť Všesvätého Ducha.
V podobenstve o múdrych a hlúpych pannách, keď hlúpym došiel olej, povedali im: ‚Choďte a kúpte si na trhu.‘ Ale keď ho kúpili, boli už dvere svadobnej komnaty zatvorené a ony nemohli vojsť. Niektorí hovoria, že chýbajúci olej v lampách hlúpych panien znamená chýbajúce dobré skutky v ich živote. Taká interpretácia nie je úplne správna. Prečo by im chýbali dobré skutky, ak sa nazývajú pannami, hoci aj hlúpymi? Panenstvo je najvyššou cnosťou, anjelským stavom a mohlo by zaujať miesto všetkých ostatných dobrých skutkov.
Myslím, že to čo im chýbalo bola milosť Všesvätého Božieho Ducha. Tieto panny praktizovali čnosti, ale v ich duchovnej nerozumnosti predpokladali, že kresťanský život spočíva len v dobrých skutkoch. Mysleli si, že konaním dobrých skutkov robia Božie dielo, ale málo sa starali o to, či dosiahli milosť Božieho Ducha. Takéto spôsoby života, ktoré sa zakladajú len na dobrých skutkoch, bez dôkladného overenia či prinášajú milosť Božieho Ducha, sa spomínajú v knihách otcov: »Je iná cesta, ktorá sa zdá dobrá na počiatku, ale končí na dne pekla.«
Anton Veľký v jeho listoch mníchom hovorí o takých pannách: »Mnohí mnísi a panny nemajú poňatia o rôznych druhoch vôle, ktoré pôsobia v človeku a nevedia, že v nás pôsobia tri vôle: prvá Božia, úplne dokonalá a spasiteľná; druhá naša vlastná, ľudská, ktorá ak aj nie je zhubná, nie je ani spasiteľná; tretia diabolská — úplne zhubná.« Práve táto tretia – nepriateľská vôľa – pobáda človeka, aby nekonal žiadne dobré skutky, alebo alebo aby ich robil z prázdnej slávy, alebo kvôli samej čnosti a nie kvôli Kristovi. Druhá – naša vlastná vôľa – nás pobáda k uspokojeniu svojich chúťok, alebo nás ako tá nepriateľská pobáda k robeniu dobra kvôli samému dobru bez uvedomenia si milosti, ktorá sa nimi získava. Avšak prvá – Božia a všespasiteľná vôľa – spočíva jedine v tom, aby sa všetko dobro robilo výlučne na získanie Ducha Svätého. No a to je ten olej v lampách múdrych panien, ktorý mohol horieť jasno a dlho a panny sa s týmito lampami mohli dočkať ženícha, ktorý prišiel o polnoci, a vojsť s ním do siene radosti. Avšak hlúpe, vidiac že ich lampy hasnú, hoci aj išli na trh, aby si kúpili olej, nestihli sa načas vrátiť, lebo dvere už boli zatvorené. Trh — to je náš život; dvere svadobnej siene, zatvorené a nepúšťajúce k ženíchovi — smrť človeka; múdre a hlúpe panny — kresťanské duše; olej — nie skutky, no skrze nich vo vnútri nášho bytia získaná milosť Všesvätého Božieho Ducha, vedúca od porušiteľnosti k neporušiteľnosti, od duchovnej smrti k duchovnému životu, od tmy k svetlu, z jaskyne nášho bytia, kde sú vášne priviazané ako dobytok a zver, do chrámu Božstva, prejasnú svadobnú sieň radosti Krista Ježiša, nášho Pána, Stvoriteľa a Spasiteľa a večného ženícha našich duší.“
(pokračovanie nabudúce…)
O získaní Ducha Svätého (2. časť)
„Akékoľvek už sú modlitby, pôsty, bdenia a všetky ostatné kresťanské praktiky, predsa nepredstavujú cieľ nášho kresťanského života. Hoci je pravda, že slúžia ako nenahraditeľné prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa, ten pravý cieľ nášho kresťanského života spočíva v získaní Svätého Božieho Ducha. Čo sa týka pôstov, bdení a modlitby a almužny a akéhokoľvek dobrého skutku učineného pre Krista, sú to len prostriedky na získanie Svätého Božieho Ducha. Všimnite si moje slová, báťuška: len tie dobré skutky, ktoré robíme pre Krista, nám prinášajú ovocie Svätého Ducha. Všetko čo sa nerobí pre Krista, aj keď je to dobré, neprináša ani odmenu v budúcom živote, ani Božiu milosť v tomto. Preto náš Pán Ježiš Kristus povedal: Ten, kto nezbiera so mnou, rozhadzuje (Lk 11, 23). Nie žeby dobrý skutok mohol byť nazývaný ináč ako zbieraním, aj keď sa nekoná pre Krista, stále sa považuje za dobrý. Písmo hovorí: V každom národe je mu milý ten, kto sa bojí Boha a robí, čo je správne (Sk 10, 35).
Ako vidíme z iného posvätného rozprávania, muž, ktorý robí to, čo je správne, sa páči Bohu. Vidíme ako sa Pánov anjel v čase modlitby zjavil Kornéliovi, bohabojnému a spravodlivému stotníkovi, a povedal: ‚Pošli do Joppy k Šimonovi Garbiarovi; tam nájdeš Petra a on ti povie slová večného života, ktorými budeš spasený ty i tvoj dom.‘ Tak Pán používa všetky svoje božské prostriedky, aby dal takému mužovi, za jeho dobré skutky, príležitosť nestratiť odmenu v budúcom živote. Ale na to musíme začať s pravou vierou v nášho Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prišiel na svet spasiť hriešnikov a ktorý, skrze naše získanie milosti Svätého Ducha pre nás, privádza Božie kráľovstvo do našich sŕdc a otvára pre nás cestu na získanie požehnaní budúceho života. Ale Božie prijatie dobrých skutkov, ktoré nie sú učinené pre Krista, sa obmedzuje na toto: Stvoriteľ nám dáva prostriedky, aby sme ich uskutočnili (porov. Hebr 6, 1). Záleží na človeku, či ich uskutoční, či nie. Preto Pán povedal židom: Ak by ste boli slepí, nemali by ste hriech. Ale teraz hovoríte ‚Vidíme,‘ a tak váš hriech ostáva (Jn 9, 41). Ak sa taký muž ako Kornélius teší z Božej priazne za svoje skutky, hoci ich nerobí pre Krista, a potom uverí v jeho Syna, také skutky sa mu pripočítajú, ako by ich robil pre Krista, a to len vďaka jeho viere. Avšak v opačnom prípade nemá človek právo na sťažnosti, keď sa dobro, ktoré urobil, stane neužitočným. Nikdy takým nie je, ak sa robí pre Krista, lebo dobro učinené pre neho nielen získava korunu spravodlivosti na budúcom svete, ale už v tomto živote nás napĺňa milosťou Svätého Ducha. Navyše je napísané: Boh nedáva Ducha podľa miery, lebo Otec miluje Syna a všetko mu dal do jeho rúk (Jn 3, 34-35).
Tak to je, vaše Bogoľubie! Získanie Božieho Ducha, to je pravý cieľ kresťanského života a modlitba, pôst, almužna a všetky ostatné dobré skutky učinené pre Krista sú len prostriedkami na získanie Božieho Ducha.“
„Čo myslíte tým ‚získať‘?“ spýtal som sa sv. Serafima. „Nie celkom tomu rozumiem.“
(pokračovanie nabudúce…)
O získaní Ducha Svätého (1. časť)
Nasledujúci preklad opisuje stretnutie Nikolaja Motovila so sv. Serafimom zo Sarova, v novembri 1831. Svätý Serafim (Серафим Саровский, 1754-1833) je jedným z najznámejších svätcov Ruskej pravoslávnej cirkvi. Blahoslavený Ján Pavol II. ho spomína vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje.
Bol štvrtok, ponurý deň. Zem bola pokrytá 20 centimetrami snehu a snehové vločky husto padali z neba, keď sv. Serafim, začal svoj rozhovor so mnou na poli pri jeho pustovni, oproti rieke Sarovke, na úpätí vrchu nad riekou. Usadil ma na peň stromu, ktorý práve spílil a čupol si oproti mne.
„Pán mi zjavil,“ povedal veľký starec, „že vo vašom detstve ste veľmi túžili spoznať cieľ kresťanského života a že ste sa naň neustále pýtali mnohých duchovných.“
Musím sa priznať, že od mojich dvanástich rokov ma táto myšlienka neustále trápila. Stretol som sa s mnohými klerikmi, avšak ich odpovede ma neuspokojovali. Starec to nemal ako vedieť.
„Ale nik,“ pokračoval sv. Serafim, „vám nedal presnú odpoveď. Povedali vám: ‚Choďte do chrámu, modlite sa k Bohu, plňte Božie prikázania, robte dobré skutky — to je cieľ kresťanského života.‘ Niektorí sa dokonca nad vami pohoršovali, že sa venujete takej zvedavosti a hovorili vám: ‚Nestarajte sa o veci, ktoré sú nad vami.‘ Ale nerozprávali správne. Teraz vám pokorný Serafim povie, v čom spočíva tento cieľ.“
(pokračovanie nabudúce…)
Pravá filozofia (2. časť)
Na druhej strane, tí židia, ktorí si ctia filozofiu — Rechabiti, potomci Jonadaba (por. Jer 35, 6) — skutočne nabádajú svojich učeníkov, aby viedli slušný spôsob života. Žijú len v stanoch, zdržiavajú sa vína a každého prepychu. Ich strava je skromná a starostlivosť o telesné potreby umiernená. Nielenže venujú plnú pozornosť praktizovaniu čností, ale tiež prikladajú veľký význam kontemplácii, ako naznačuje ich meno: ‚Eséni‘. V krátkosti: snažia sa dosiahnuť cieľ filozofie a vyhnúť sa veciam, ktoré sú v protiklade s ich povolaním. Ale čo získajú za ich asketické námahy, keď popierajú Krista, ktorý je sudcom a rozdeľuje odmeny? A tak ani oni nezískajú odplatu za ich námahy a nedosiahnu cieľ filozofie.
Filozofia je stavom morálnej integrity, spojenej s náukou pravého poznania ohľadom skutočnosti. Toto nedosiahli ani židia, ani gréci, lebo odmietli Múdrosť, ktorá je z neba a snažili sa filozofovať bez Krista, ktorý sám zjavil pravú filozofiu vo svojom živote a učení. Lebo on čistotou svojho života ako prvý ustanovil spôsob pravej filozofie. On vždy držal svoju dušu nad telesnými vášňami a keď nakoniec jeho zámer spásy človeka požadoval jeho smrť, položil dokonca aj svoj život. Takto nás poučil, že pravý filozof sa musí vzdať všetkých príjemností tela, nesmie preceňovať ani svoj život, ale musí byť pripravený položiť aj ten, keď to svätosť požaduje.
Apoštoli prijali tento spôsob života od Krista, vzdali sa sveta odpovedajúc na jeho povolanie a neberúc ohľad na vlasť, príbuzných a majetok. Ihneď prijali drsný a namáhavý spôsob života, čeliac každému druhu protivenstiev: súženiam, mučeniam, vyhrážaniu, nahote, strádaniam a nakoniec odvážne čelili smrti, verne napodobňujúc svojho Učiteľa vo všetkom. Takto nám svojím konaním zanechali pravý obraz najvyššieho spôsobu života.
— sv. Níl, askéta († ok. 430): Asketické pojednanie (úvod)
Pravá filozofia (1. časť)
Mnoho grékov a nemálo židov sa pokúšalo filozofovať (doslova milovať múdrosť — pozn. prekl.). Avšak len učeníci Krista nasledovali pravú múdrosť, pretože len oni sami majú Múdrosť za učiteľa — Múdrosť, ktorá im vlastným príkladom ukazuje cestu života, ktorú majú nasledovať. Pretože gréci si, ako herci na javisku, dávali falošné masky — boli filozofmi len podľa mena, ale chýbala im pravá filozofia. Ukazovali svoje povolanie filozofa plášťom, bradou a palicou, ale žili pre telo a ich učiteľmi boli ich túžby. Stali sa otrokmi obžerstva a žiadostivosti, akoby to boli prirodzené veci. Podliehali hnevu, nafúkavali sa slávou a žrali vyberanú stravu ako psi. Neuvedomili si, že filozof musí byť v prvom rade slobodným mužom a nie otrokom vášní a peňazí. Muž bezúhonného života môže žiť v otroctve a predsa netrpieť škodu, ale byť zotročený vášňami a príjemnosťami ponára človeka do zneváženia a veľkého zosmiešnenia.
Niektorí gréci si mysleli, že sa venujú metafyzike, ale úplne zanedbali konanie čností. Niektorí boli hvezdármi, znalcami nevysvetliteľných vecí a tvrdili, že poznajú nebesia, rozmery slnka a pohyby hviezd. Niekedy sa dokonca pokúšali hovoriť o Bohu (doslova teologizovať — pozn. prekl.), hoci v tomto leží pravda mimo dosahu človeka bez pomoci a špekulácia je nebezpečná. Avšak svojím spôsobom života boli ponížení viac ako svine, váľajúce sa v blate. A keď sa niekto z nich pokúsil použiť ich princípy v praxi, stal sa horším ako tí, čo len teoretizovali, lebo len predali svoje práce za slávu a chválu. Obyčajne sa len snažili ukázať pred druhými a trpeli námahy za zisk lacného potlesku. Veď čo môže byť hlúpejšie ako ustavične mlčať, jesť len zeleninu, prikrývať sa hrubými srstenými látkami a tráviť dni v sude, ak niet očakávania odmeny po smrti? Ak je odplata za čnosť obmedzená len na tento súčasný svet, tak sa človek zúčastňuje pretekov, v ktorých sa neudeľujú ceny, namáhajúc sa celý život za nič, len drinu a pot.
(pokračovanie nabudúce)
Povýšenie svätého Kríža
Keď perzský kráľ Chosroes okupoval Egypt a Afriku v posledných rokoch vlády cisára Fócia a zaujal Jeruzalem, pozabíjal mnoho tisíc kresťanov a Pánov kríž, ktorý na vrchu Kalvárie postavila Helena, odniesol do Perzie. A tak Heraklius, nástupca Fócia, zasiahnutý útrapami a nešťastiami vojny, žiadal mier. Avšak Fócius, spitý víťazstvami, naň nechcel pristúpiť, ani s nečestnými podmienkami. Preto sa v tejto krajnej situácii obrátil Herkalius na Boha a úprimne žiadal jeho pomoc vo vytrvalých pôstoch a modlitbách. Keď sa potom na jeho pokyn zhromaždilo vojsko a stretlo s nepriateľom, porazil troch Chosroesových vojvodcov s ich vojmi.
Chosroes, zdrvený porážkou, sa dal na útek, pričom počas príprav na prekročenie Tigrisu ustanovil svojho syna Medarsa za spoluvládcu. Lenže Siroes, Chosroesov starší syn, zosnoval v tejto situácii úklady, aby zabil otca i brata. Keď po návrate obidvoch do vlasti vykonal svoj plán, žiadal od Heraklea uznanie svojej vlády, pričom prijal podmienky, medzi ktorými bolo aj navrátenie Pánovho kríža.
Tak sa po štrnástich rokoch, čo bol v perzskej moci, vrátil Kríž naspäť. Keď ho pri návrate do Jeruzalema Heraklius s veľkou pompou niesol na svojich ramenách na ten vrch, kde ho vyniesol Spasiteľ, udial sa slávny zázrak. Heraklius, ozdobený zlatom a drahokamami, sa snažil prejsť cez bránu, ktorá viedla na vrch Kalvárie. No čím viac sa snažil, tým viac mu čosi bránilo.
Heraklius i tí, čo ho sprevádzali, boli vecou nemálo zaskočení a prekvapení. Vtedy prehovoril Zachariáš, Jeruzalemský patriarcha: „Pozri, cisár, či možno v tejto triumfálnej ozdobe napodobniť chudobu a pokoru Ježiša Krista.“ Vtedy Heraklius zložil bohatý odev, sňal si sandále a v prostom odeve poľahky prešiel celú cestu a na Kalvárii postavil Kríž na tom istom mieste, odkiaľ ho vzali peržania. A tak sa sviatok Povýšenia svätého Kríža, ktorý sa v tento deň každoročne slávieval, okrášlil spomienkou na túto udalosť, keď Heraklius uložil Kríž na tom mieste, kde bol kedysi postavený pre Spasiteľa.
— Breviarium monasticum, lekcie V-VIII nočných vigílií sviatku Povýšenia svätého Kríža.