Keď k nám prišiel Vykupiteľ nášho rodu, prišiel najprv k svojmu priateľovi Jánovi, keď bol ešte v lone matky. Keď ho Ján z lona do lona uvidel, rušiac hranice prirodzenosti, zvolal: Vidím Pána, ktorý určil hranice prirodzenosti, a nečakám na čas narodenia. Nepotrebujem deväť mesiacov, lebo ten, ktorý je večný, je už teraz vo mne. Vyjdem z tohto temného príbytku a v krátkosti ohlásim poznanie obdivuhodných vecí. Som znakom: naznačujem príchod Krista. Som roh: oznámim prítomnosť Božieho Syna v tele. Zatrúbim na roh: jazykom otca budem žehnať a rozviažem ho, aby hovoril. Zatrúbim na roh a rozhýbem materské lono.
Vidíš, ó milovaný, aké je to nové a obdivuhodné tajomstvo. Ešte sa nenarodil a už takmer začal hovoriť. Ešte sa nezjavil, a už siaha po daroch. Ešte sa mu nedovolilo volať a už ho počuť skrze skutky. Ešte nevedie svoj život a už ohlasuje Boha. Ešte neuvidel svetlo a už ukazuje na slnko. Ešte sa nenarodil a už sa ponáhľa, aby bol predchodcom. Nedokázal sa udržať v Pánovej prítomnosti, nemohol zniesť hranice prirodzenosti, ale skúsil prelomiť väzenie lona a usiloval sa naznačiť príchod Spasiteľa. Vraví: prichádza ten, čo láme okovy a čo mám ja sedieť zviazaný a zdržovať sa, aby som tak ostal? Prichádza Slovo, aby obnovilo všetko a ja mám ostať zavretý? Vyjdem, predídem a ohlásim všetkým: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
Ale povedz nám, Ján, keď si ešte stále v temnote matkinho lona, ako môžeš vidieť a počuť? Ako môžeš nazerať božské veci? Ako sa môžeš veseliť a radovať? Je to veľké tajomstvo, vraví, a presahuje ľudské chápanie. Je vhodné, aby som priniesol nové veci do prirodzenosti kvôli tomu, ktorý ju prišiel obnoviť tým, čo je nad prirodzenosťou.
Vidím, aj keď som v lone, lebo z lona na mňa žiari slnko spravodlivosti. Ušami vnímam, lebo sa mám narodiť ako hlas veľkého Slova. Volám, lebo hľadím na jednorodeného Syna Otca, zaodeného v tele. Jasám, lebo vidím Tvorcu všetkého, ako prijíma tvárnosť človeka. Skáčem od radosti, lebo spoznávam vteleného Vykupiteľa sveta. Predchádzam jeho príchod a nakoľko je to možné vám ho ohlasujem.
— sv. Ján Zlatoústy, Reč na sviatok Návštevy Panny Márie (Breviarium monasticum)
Archív značiek: Bohorodička Mária
Mariánska úcta
Mariánska úcta je dokonalou cestou, aby sme prišli ku Kristovi a spojili sa s ním. (…)
Najvyšší zostúpil dokonale a božsky skrze Máriu až k nám, nič nestratiac zo svojho Božstva ani zo svojej svätosti a aj nám je skrze ňu možné vystupovať k Najvyššiemu bez akejkoľvek obavy.
Neobsiahly dal sa dokonale pojať a obsiahnuť Máriou, bez najmenšej straty svojej nesmiernosti, a preto aj my, bez akejkoľvek výnimky sa musíme nechať dokonale obsiahnuť a viesť touto pokornou Pannou.
Nedostupný sa k nám priblížil, tesne, dokonale, áno i osobne sa spojil s naším človečenstvom skrze Máriu, bez najmenšej ujmy svojej velebnosti. Skrze Máriu sa môžeme i my priblížiť k Bohu a dokonale, tesne sa spojiť s jeho velebnosťou bez strachu, že budeme odmietnutí. Konečne Ten, ktorý je, ráčil prísť k tomu, čo nie je a učiniť, aby to, čo nie je, stalo sa bohom v Tom, ktorý je. Urobil to dokonale, úplne sa dal a podrobil pokornej Panne Márii, neprestanúc byť v čase Tým, ktorý je v celej večnosti. Práve tak my skrze Máriu hoci nie sme nič, môžeme sa stať podobnými Bohu milosťou a slávou, ak sa jej dáme tak dokonale a úplne, aby sme boli nič sami sebe a všetko v nej, bez obavy, že zablúdime.
(…)
Mariánska úcta, ktorej učím, nie je nová, je veľmi dávna. Nemožno presne označiť, kedy sa začína. Predsa je však isté, že v Cirkvi nachádzame jej stopy už mnoho storočí. Sv. Odilo, opát v Cluny, ktorý žil okolo roku 1040, bol z jedným prvých, ktorí ju verejne konali vo Francúzsku, ako sa uvádza v jeho životopise. Kardinál Peter Damiani hovorí, že roku 1036 blahoslavený Marin, jeho brat sa úplne zasvätil Panne Márii v prítomnosti svojho spovedníka veľmi povzbudzujúcim spôsobom.
— sv. Ľudovít Mária Grignion de Montfort, O pravej úcte k Pane Márii