Na druhej strane, tí židia, ktorí si ctia filozofiu — Rechabiti, potomci Jonadaba (por. Jer 35, 6) — skutočne nabádajú svojich učeníkov, aby viedli slušný spôsob života. Žijú len v stanoch, zdržiavajú sa vína a každého prepychu. Ich strava je skromná a starostlivosť o telesné potreby umiernená. Nielenže venujú plnú pozornosť praktizovaniu čností, ale tiež prikladajú veľký význam kontemplácii, ako naznačuje ich meno: ‚Eséni‘. V krátkosti: snažia sa dosiahnuť cieľ filozofie a vyhnúť sa veciam, ktoré sú v protiklade s ich povolaním. Ale čo získajú za ich asketické námahy, keď popierajú Krista, ktorý je sudcom a rozdeľuje odmeny? A tak ani oni nezískajú odplatu za ich námahy a nedosiahnu cieľ filozofie.
Filozofia je stavom morálnej integrity, spojenej s náukou pravého poznania ohľadom skutočnosti. Toto nedosiahli ani židia, ani gréci, lebo odmietli Múdrosť, ktorá je z neba a snažili sa filozofovať bez Krista, ktorý sám zjavil pravú filozofiu vo svojom živote a učení. Lebo on čistotou svojho života ako prvý ustanovil spôsob pravej filozofie. On vždy držal svoju dušu nad telesnými vášňami a keď nakoniec jeho zámer spásy človeka požadoval jeho smrť, položil dokonca aj svoj život. Takto nás poučil, že pravý filozof sa musí vzdať všetkých príjemností tela, nesmie preceňovať ani svoj život, ale musí byť pripravený položiť aj ten, keď to svätosť požaduje.
Apoštoli prijali tento spôsob života od Krista, vzdali sa sveta odpovedajúc na jeho povolanie a neberúc ohľad na vlasť, príbuzných a majetok. Ihneď prijali drsný a namáhavý spôsob života, čeliac každému druhu protivenstiev: súženiam, mučeniam, vyhrážaniu, nahote, strádaniam a nakoniec odvážne čelili smrti, verne napodobňujúc svojho Učiteľa vo všetkom. Takto nám svojím konaním zanechali pravý obraz najvyššieho spôsobu života.
— sv. Níl, askéta († ok. 430): Asketické pojednanie (úvod)

Mnoho grékov a nemálo židov sa pokúšalo filozofovať (doslova milovať múdrosť — pozn. prekl.). Avšak len učeníci Krista nasledovali pravú múdrosť, pretože len oni sami majú Múdrosť za učiteľa — Múdrosť, ktorá im vlastným príkladom ukazuje cestu života, ktorú majú nasledovať. Pretože gréci si, ako herci na javisku, dávali falošné masky — boli filozofmi len podľa mena, ale chýbala im pravá filozofia. Ukazovali svoje povolanie filozofa plášťom, bradou a palicou, ale žili pre telo a ich učiteľmi boli ich túžby. Stali sa otrokmi obžerstva a žiadostivosti, akoby to boli prirodzené veci. Podliehali hnevu, nafúkavali sa slávou a žrali vyberanú stravu ako psi. Neuvedomili si, že filozof musí byť v prvom rade slobodným mužom a nie otrokom vášní a peňazí. Muž bezúhonného života môže žiť v otroctve a predsa netrpieť škodu, ale byť zotročený vášňami a príjemnosťami ponára človeka do zneváženia a veľkého zosmiešnenia.
Niektorí gréci si mysleli, že sa venujú metafyzike, ale úplne zanedbali konanie čností. Niektorí boli hvezdármi, znalcami nevysvetliteľných vecí a tvrdili, že poznajú nebesia, rozmery slnka a pohyby hviezd. Niekedy sa dokonca pokúšali hovoriť o Bohu (doslova teologizovať — pozn. prekl.), hoci v tomto leží pravda mimo dosahu človeka bez pomoci a špekulácia je nebezpečná. Avšak svojím spôsobom života boli ponížení viac ako svine, váľajúce sa v blate. A keď sa niekto z nich pokúsil použiť ich princípy v praxi, stal sa horším ako tí, čo len teoretizovali, lebo len predali svoje práce za slávu a chválu. Obyčajne sa len snažili ukázať pred druhými a trpeli námahy za zisk lacného potlesku. Veď čo môže byť hlúpejšie ako ustavične mlčať, jesť len zeleninu, prikrývať sa hrubými srstenými látkami a tráviť dni v sude, ak niet očakávania odmeny po smrti? Ak je odplata za čnosť obmedzená len na tento súčasný svet, tak sa človek zúčastňuje pretekov, v ktorých sa neudeľujú ceny, namáhajúc sa celý život za nič, len drinu a pot.
(pokračovanie nabudúce)