Svätí pustovníci Andrej-Svorad a Benedikt

old_Svorad-Benadik_0

Jedného času zbojníci, ktorých tlupy zväčša samoty obývajú, stretli sa v hore. Keď došlo medzi nimi k bitke, jedného z nich veľmi poranili. Po skončení ruvačky, pretože druhovia raneného nijako nechceli v hore zanechať, poradiac sa rozhodli, že ho zanesú do cely spomenutého muža Andreja, ktorého chýr hol známy široko ďaleko. Ale keď od miesta boli ešte ďaleko, zbojník na ceste umrel. Priniesli ho však do pustovne – bola už polnoc – a zložili ho v nej. Keď ho chceli pochovať, mŕtvy zrazu začal dýchať a vstávať. Keď však tí, čo tam boli, veľmi naľakaní zo strachu utekali, vzkriesený volal ich naspäť hovoriac: Nebojte sa, bratia, a neutekajte! Svätý Svorad ma totiž vzkriesil k životu. Keď však oni od radosti plakali a prosili aby s nimi odišiel, povedal, že nikdy z tej cely neodíde, ale navždy tam Bohu a svätému Svoradovi slúžiť bude. I učinil teda, čo sľúbil, a ostal tam až do svojej smrti.
— Maurus: Legenda o svätom Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi (časť), In: Antológia staršej slovenskej literatúry, Bratislava : Veda, 1981.
Kto by sa chcel dozvedieť viac, ako len toto malé svedectvo, môže si prečítať dnešné druhé čítanie z Posvätného čítania Liturgie hodín: www.breviar.sk.

Žiak o učiteľovi

old_bencleves

Bol muž ctihodného života, milosťou aj menom „Požehnaný“ (Benedictus). Od svojej mladosti mal zrelé srdce, prežíval svoj život v čnostiach a nezapredal svoju dušu žiadnej rozkoši. Kým žil na zemi a mohol užívať svet, opovrhol ním ako zvädnutým kvetom.
Pochádzal zo šľachtického rodu z provincie Nursia. Poslali ho do Ríma, kde mal študovať vedu. Keď však spozoroval, ako mnohí upadli do priepasti zla, stiahol sa späť. Obával sa, že keby ochutnal niečo z múdrosti sveta, mohol by sa sám ocitnúť na dne záhuby.
Preto odmietol študovať, zanechal svoj otcovský dom aj majetok a s túžbou páčiť sa len Bohu vydal sa hľadať posvätné rúcho na znamenie obrátenia. Vzdialil sa teda vedome nevedomý, múdro neučený.
Nepoznám všetky jeho činy, a za to málo, čo rozprávam, som vďačný štyrom z jeho učeníkov. Sú to: Konštantín, muž veľmi ctihodný, ktorý po ňom viedol kláštor, Valentinián, ktorý mnoho rokov stál na čele kláštora v Lateráne, Simplicius, ktorý ako tretí po ňom spravoval spoločenstvo a napokon Honorát, ktorý ešte dnes býva v tej cele, v ktorej Benedikt prvý začal život obrátenia.
— sv. Gregor Veľký, Dialógy, Kniha druhá, Prológ

Slávnosť svätého Benedikta

Radostný deň veľkého vodcu,
nesúceho dary nového svetla,
pripomíname dnešný deň.

Zbožná myseľ obsiahne milosť;
čo sa prednáša navonok,
znie tiež vo vrúcnom srdci.

Obdivujme toho,
kto podobný patriarchom
kráča stúpajúcim chodníkom.

Nespočetné potomstvo
ho robí akoby slnkom,
prepodobným Abrahámovi.

Keď vidíš posluhujúceho havrana,
poznaj v ňom Eliáša,
skrývajúceho sa v malej jaskyni.

Spoznaj v ňom Elizea,
keď z hlbín rieky
vyvoláva sekeru.

Pozorná myseľ v ňom vidí
Jozefa, žiariaceho mravmi
i Jakuba vidiaceho budúce veci.

Nech pamätá na svoj ľud
a privedie nás do trvalých
večných radostí Krista.

Amen. Aleluja.
— Voľný preklad latinskej sekvencie na slávnosť sv. Benedikta (16. stor.?). Tento text je alúziou na príbehy opísané v 2. knihe Dialógov sv. Gregora Veľkého.

Návšteva Panny Márie

old_visitation12

Keď k nám prišiel Vykupiteľ nášho rodu, prišiel najprv k svojmu priateľovi Jánovi, keď bol ešte v lone matky. Keď ho Ján z lona do lona uvidel, rušiac hranice prirodzenosti, zvolal: Vidím Pána, ktorý určil hranice prirodzenosti, a nečakám na čas narodenia. Nepotrebujem deväť mesiacov, lebo ten, ktorý je večný, je už teraz vo mne. Vyjdem z tohto temného príbytku a v krátkosti ohlásim poznanie obdivuhodných vecí. Som znakom: naznačujem príchod Krista. Som roh: oznámim prítomnosť Božieho Syna v tele. Zatrúbim na roh: jazykom otca budem žehnať a rozviažem ho, aby hovoril. Zatrúbim na roh a rozhýbem materské lono.
Vidíš, ó milovaný, aké je to nové a obdivuhodné tajomstvo. Ešte sa nenarodil a už takmer začal hovoriť. Ešte sa nezjavil, a už siaha po daroch. Ešte sa mu nedovolilo volať a už ho počuť skrze skutky. Ešte nevedie svoj život a už ohlasuje Boha. Ešte neuvidel svetlo a už ukazuje na slnko. Ešte sa nenarodil a už sa ponáhľa, aby bol predchodcom. Nedokázal sa udržať v Pánovej prítomnosti, nemohol zniesť hranice prirodzenosti, ale skúsil prelomiť väzenie lona a usiloval sa naznačiť príchod Spasiteľa. Vraví: prichádza ten, čo láme okovy a čo mám ja sedieť zviazaný a zdržovať sa, aby som tak ostal? Prichádza Slovo, aby obnovilo všetko a ja mám ostať zavretý? Vyjdem, predídem a ohlásim všetkým: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
Ale povedz nám, Ján, keď si ešte stále v temnote matkinho lona, ako môžeš vidieť a počuť? Ako môžeš nazerať božské veci? Ako sa môžeš veseliť a radovať? Je to veľké tajomstvo, vraví, a presahuje ľudské chápanie. Je vhodné, aby som priniesol nové veci do prirodzenosti kvôli tomu, ktorý ju prišiel obnoviť tým, čo je nad prirodzenosťou.
Vidím, aj keď som v lone, lebo z lona na mňa žiari slnko spravodlivosti. Ušami vnímam, lebo sa mám narodiť ako hlas veľkého Slova. Volám, lebo hľadím na jednorodeného Syna Otca, zaodeného v tele. Jasám, lebo vidím Tvorcu všetkého, ako prijíma tvárnosť človeka. Skáčem od radosti, lebo spoznávam vteleného Vykupiteľa sveta. Predchádzam jeho príchod a nakoľko je to možné vám ho ohlasujem.
— sv. Ján Zlatoústy, Reč na sviatok Návštevy Panny Márie (Breviarium monasticum)

Skúšky

Sušiak v daždiPetrovi boli najprv odovzdané kľúče, ale potom mu bolo dovolené upadnúť do hriechu zapretím Krista; a takto bola jeho pýcha pokorená jeho pádom. Nebuď teda prekvapený, keď po dosiahnutí kľúčov duchovného poznania upadneš do rôznych zlých myšlienok. Oslavuj nášho Pána, lebo len on sám je múdry: takýmito prekážkami v nás krotí predsudky, ktoré máme tendenciu cítiť, kvôli nášmu pokroku v poznaní Boha. Skúšky a pokušenia sú opratami, ktorými Boh vo svojej prozreteľnosti krotí našu ľudskú aroganciu.
Často takto Boh odníma svoje požehnania od nás, podobne ako Jóbovi odňal bohatstvo: „Pán dal, Pán vzal.“ (Jób 1, 21) Ale je rovnako pravdivé, že Boh od nás odníme aj prekážky, ktoré nám postavil. „Požehnania i prekážky pochádzajú od Boha“ (Sir 11, 14). On spôsobil, že musíme znášať protivenstvá, ale on nám tiež dá večnú radosť a slávu.
(…)
Môže sa stať, že človek bude po istý čas osvietený a občerstvený Božou milosťou a potom mu bude táto milosť odňatá. Toto ho vnútorne zmätie a on začne šomrať. Namiesto toho, aby sa snažil znovu získať uistenie o spáse prostredníctvom vytrvalej modlitby, stratí trpezlivosť a vzdá sa. Takto sa podobá žobrákovi, ktorý prijal almužnu z paláca a cíti sa odvrhnutý, pretože ho neprosili, aby vstúpil dovnútra a večeral s kráľom.
— sv. Ján Karpathos, Texty pre mníchov v Indii, 62-63. 70

Poznanie nadúva, láska buduje

V záhradeNehovor: ‚Neviem čo je správne, takže ma nemôžu obviniť z nesprávneho konania‘. Lebo keby si vykonal všetko dobro, o ktorom vieš, hneď by ti bolo jasné čo treba robiť ďalej — akoby si prechádzal v dome z izby do izby. Nijako ti nepomôže vedieť čo príde neskôr, ak nevykonáš to, čo treba vykonať predtým. Pretože poznanie bez skutkov ‚nadúva‘, ale ‚láska buduje‘, pretože ‚trpezlivo všetko prijíma‘ (I Kor 8, 1; 13, 7).
— Sv. Marek askéta, O duchovnom zákone, 84.

Narodenie svätého Jána Krstiteľa

De ventre matris meæ vocavit me Dominus in nomine meo: et posuit os meum ut gladium acutum: sub tegumento manus suæ protexit me, et posuit me quasi sagittam electam.

Z lona mojej matky ma Pán povolal po mene a ústa mi dal ako ostrý meč, ochránil ma pod odením svojej ruky, a urobil ma akoby vybraným šípom.
— Introitus omše slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa.

Priusquam te formarem in utero, novi te: et antequam exires de ventre, sanctificavi te.

Skôr než som ťa stvárnil v lone, poznal som ťa: a prv než si vyšiel z útrob som ťa posvätil.
— Graduál omše slávnosti Narodenia  sv. Jána Krstiteľa.