Tretím podstatným prvkom mníšskeho života je prijatie evanjeliovej náuky o pravdivom rozvoji človeka. Súčasný človek sa chce rozvíjať — ako sa dnes hovorí — „realizovať sa“. O tom často hovoria mladí rehoľníci, pričom však zabúdajú na Ježišovu náuku v tejto oblasti. Božia náuka o pravdivom duchovnom rozvoji človeka sa nachádza v 12. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš hovorí: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život.“ (Jn 12, 24-26) V našom srdci je tajomná túžba po tejto smrti. Nezabíjajme v sebe túto vrúcnu túžbu — ona je momentom lásky. Možno ju budeme môcť jedného dňa zrealizovať! Duch Svätý hovorí: „Neboj sa obety svojho života. Neboj sa stratiť svoj život na tomto svete, aby si žil naplno s Bohom; neboj sa obetovať svojim bratom, neboj sa obetovať dobrý pocit zo seba a výhody v prospech pustovníckej rodiny. Neboj sa zrieknutia toho i toho… neboj sa!“ Duch Svätý nám hovorí „neboj sa!“ nie preto, že tvoje túžby nie sú dobré, ale aby si sa nebál a mal si odvahu prijať silné, hrdinské rozhodnutia, ku ktorým si povolaný.
Ostáva pravdou, že treba zomrieť, aby sa mohlo žiť. Ku skutočnej „sebarealizácii“ treba stratiť život. To je múdrosť Evanjelia. Egoizmus, ktorý hľadá záchranu svojho života, nikdy nedosiahne kontempláciu.
Štvrtým prvkom mníšskeho života je pokora. Keď sv. Benedikt ustanovil školu Božej služby, ukázal nám, ako najistejšie prísť do nebeskej chvály — totiž cestou pokory.
Je pravdou, že kamaldulský život je sám v sebe hlbokým pokorením sa pred Pánom. (Duchovné) nanebovstúpenie pustovníka je skutočným, hlbokým pokorením sa pred Bohom v čoraz väčšej závislosti. Závislosti úplnej, milujúcej, z vlastnej vôle. Toto úplné pokorenie a závislosť od Boha nám dovoľuje vojsť do pravdivého Božieho pokoja, kde jedine je možná pravá kontemplácia.
— O. Piotr Rostworowski, Er. Cam.