„Stali sme sa tak necitliví k dielu našej spásy, že mnohé výroky Svätého písma neprijímame v tom zmysle ako boli písané. A to všetko preto, že nehľadáme Božiu milosť, nedovoľujeme jej v pýche našich myslí zabývať sa v duši a preto nemáme pravdivého osvietenia od Pána, ktoré vysiela do sŕdc ľudí, ktorí celým srdcom hľadajú a túžia po Božej spravodlivosti a svätosti.
Nuž napríklad: Mnohí hovoria, že keď sa v Biblii hovorí: Boh vdýchol dych života do Adama prvostvoreného, ktorého stvoril z prachu zeme, znamená to, že do tej chvíle nebolo ľudskej duše ani ducha v Adamovi, ale len telo vytvorené z prachu zeme. Tento výklad je nesprávny, lebo Pán Boh stvoril Adama z prachu zeme v tom stave, ako dosvedčuje svätý Pavol: aby sa zachoval váš duch, duša i telo neporušené v deň príchodu nášho Pána Ježiša Krista (1 Sol 5, 23). A všetky tieto tri časti našej existencie boli stvorené z prachu zeme a Adam nebol stvorený mŕtvy, ale ako konajúce bytie, podobne ako iné živočíchy na zemi, oživené Božím stvorením.
No a v tomto je pointa: že ak by Pán Boh nebol potom vdýchol v jeho tvár ducha života, čiže milosť Pána Boha Ducha Svätého, ktorý vychádza od Otca, spočíva v Synovi a kvôli Synovi je zoslaný do sveta, tak akoby Adam nebol stvorený nad ostatné Božie stvorenia, ako uvenčenie stvorenia na zemi, tak by to bolo, keby nemal v sebe Ducha Svätého. Duch Svätý pozdvihol Adama na hodnosť podobného Boha a hoci by mal telo i dušu i ducha, bez Ducha Svätého by bol podobný len ostatným stvoreniam. Keď Pán Boh vdýchol v Adamovu tvár dych života, vtedy, podľa Mojžišových slov, sa Adam stal oživujúcim duchom, to znamená podobným vo všetkom Bohu, ako je aj On na veky vekov nesmrteľný. Adam bol stvorený tak, že nepodliehal ani jednému stvorenému prvku, voda ho nemohla utopiť, oheň ho nemohol spáliť, zem ho nemohla pohltiť do svojich priepastí, ani vzduch mu nemohol uškodiť žiadnym spôsobom. Všetko mu bolo podriadené, ako Bohom milovanému, ako cárovi a pánovi stvorenia a všetko zhliadalo k nemu, ako ku korune Božích stvorení. Adam bol vďaka dychu života, ktorý bol vdýchnutý do jeho tváre stvoriteľskými perami Boha, Stvoriteľa a Vládcu všetkého, tak múdry, že nebolo a asi nikdy nebude múdrejšieho a rozumnejšieho človeka na zemi. Keď mu Pán prikázal, aby pomenoval všetky stvorenia, každému dal meno, ktoré úplne vyjadrovalo jeho vlastnosti a schopnosti dané Bohom pri stvorení.
Následkom tohto daru, čiže nadprirodzenej milosti Boha, ktorá bola v ňom vliata dychom života, mohol Adam vidieť a pochopiť Pána prechádzajúceho sa v raji, porozumieť jeho slovám, rozumieť rozhovorom svätých anjelov, jazyku všetkých zvierat, vtákov a plazov a všetkému čo je teraz skryté pred nami, padnutými a hriešnymi stvoreniami. Toto všetko bolo Adamovi jasné pred jeho pádom. Takúto veľkú múdrosť a silu a všemocnosť a všetky ďalšie dobré a sväté vlastnosti daroval Pán Boh aj Eve, keď ju stvoril nie z prachu zeme, ale z Adamovho rebra v raji slastí, vysadenom uprostred zeme.
Aby mohli ľahko a neustále udržiavať v sebe nesmrteľné, Bohomilostivé a dokonalé vlastnosti tohoto dychu života, vysadil Boh do stredu raja strom života, do plodov ktorého dal všetku podstatu a plnosť darov božského dychu života. Ak by Adam a Eva nezhrešili, mohli by oni i všetko ich potomstvo požívaním plodov stromu života udržať v sebe večnú životodarnú silu Božej milosti a nesmrteľnosť, večnú mladú plnosť síl tela, duše i ducha, a tak až po všetky veky.
Keď však okúsili strom poznania dobra a zla — predčasne a proti Božiemu príkazu — spoznali rozdiel medzi dobrom a zlom a podľahli všetkým trápeniam, ktoré sú následkom prestúpenia Božieho príkazu, a stratili neoceniteľný dar milosti Božieho Ducha, takže až do samotného príchodu Bohočloveka Ježiša Krista na svet, nebolo ešte Božieho Ducha vo svete, pretože Ježiš ešte nebol oslávený (Jn 7, 39).
Avšak to neznamená, že by vôbec nebolo Božieho Ducha vo svete, ale jeho prítomnosť nebola natoľko zjavná. Zjavovala sa len navonok a ľudstvu boli známe len znaky jeho prítomnosti vo svete. Takto boli napríklad mnohé tajomstvá v súvislosti s budúcou spásou ľudského rodu zjavené Adamovi a Eve po páde. Kain mohol napriek svojej bezbožnosti a priestupku ľahko pochopiť hlas, v ktorom bola milosť a božskosť. Noe sa zhováral s Bohom. Abrahám videl Boha a jeho deň a zaradoval sa (porov. Jn 8, 56). Milosť Ducha Svätého, konajúca navonok, sa tiež zrkadlí vo všetkých prorokoch Starého zákona a svätých Izraela. Neskôr ustanovili židia zvláštne prorocké školy, kde sa synovia prorokov učili rozpoznávať znaky zjavenia Boha, alebo anjelov a rozlišovať konanie Ducha Svätého od zvyčajných prírodných úkazov pozemského života bez milosti. Simeon, ktorý držal Boha vo svojich rukách, Kristovi starí rodičia Joachim a Anna a iní nespočetní svätí Boží sluhovia mali často rôzne božské videnia, zjavenia a počuli hlasy, ktoré boli potvrdené zjavnými zázračnými udalosťami. Aj keď nemali tú silu ako v Božom ľude, predsa sa prítomnosť Božieho Ducha ukázala aj u pohanov, ktorí nepoznali pravého Boha, pretože dokonca aj uprostred nich našiel Boh vyvolený ľud. Tak napríklad existovali panny-prorokyne nazývané Sybily, ktoré prisľúbili panenstvo neznámemu Bohu, Stvoriteľovi vesmíru, najmocnejšiemu vládcovi sveta, ako ho poznali pohania. Pohanskí filozofi, aj keď tápali v temnote nepoznania Boha, predsa hľadali pravdu, ktorú Boh miluje. Preto mohli, skrze hľadanie, ktoré sa Bohu páči, mať účasť na Božom Duchu. Je napísané, že národy, ktoré nepoznajú Boha, konajú prikázania zákona podľa prirodzenosti a robia čo sa Bohu páči (porov. Rm 2, 14). Pán až tak chváli pravdu, že o nej sám hovorí vo Svätom Duchu: Pravda vyrástla zo zeme a spravodlivosť zhliadla z neba (porov. Ž 84 [85], 11).“
(pokračovanie nabudúce…)
