„Ešte by som vám, vaše Bogoľubie, mal vysvetliť rozdiel medzi konaním Ducha Svätého, ktorý tajomne prebýva v srdciach veriacich v Pána Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista a konaním hriešnej temnoty, ktorá sa v nás zakráda diablovým našepkávaním a pobádaním. Boží Duch nám pripomína slová nášho Pána Ježiša Krista a koná výlučne s ním, vždy rovnako, tvorí radosť v našich srdciach a vedie naše kroky na cestu pokoja, kým falošný, diabolský duch, mudruje proti Kristovi a jeho konanie v nás je mätúce, tvrdohlavé a plné žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýchy života.

Amen, amen, hovorím vám, ten kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky (Jn 11, 26). Ten kto má milosť Svätého Ducha kvôli pravej viere v Krista, ak by aj následkom nejakej ľudskej slabosti duševne umrel kvôli nejakému hriechu, neumrie naveky, ale bude vzkriesený milosťou nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1, 29) a zadarmo dáva milosť za milosťou. O tejto milosti, ktorá sa zjavila celému svetu a nášmu ľudskému rodu v Bohočlovekovi sa hovorí v Evanjeliu: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí (Jn 1, 4); a ďalej: A svetlo vo tme svieti a tma ho nepohltila (Jn 1, 5). To znamená, že milosť Svätého Ducha, ktorá je nám daná pri krste v mene Otca i Syna i Svätého Ducha, napriek ľudskému úpadku do hriechu, napriek tme okolo našej duše, predsa svieti v našich srdciach nezmerným božským svetlom neoceniteľných Kristových zásluh. Toto svetlo Kristovo volá pri nekajúcnosti hriešnika k Otcovi: Abba Otče! Nehnevaj sa neustále na túto nekajúcnosť! A potom, pri obrátení hriešnika na pokánie, úplne vymazáva akúkoľvek stopu po minulých hriechoch a opäť oblieka niekdajšieho hriešnika do odevu neporušiteľnosti, utkaného z milosti Svätého Ducha. Jeho získanie je cieľom kresťanského života, o ktorom som toľko hovoril vášmu Bogoľubiu.

Ešte vám poviem niečo iné, aby ste mohli jasnejšie pochopiť, čo sa myslí pod Božou milosťou, ako ju rozoznať a ako sa jej skutky prejavujú zvlášť v tých, ktorí sú ňou osvietení. Milosť Svätého Ducha je svetlom osvetľujúcim človeka. Celé Sväté písmo o tom hovorí. Preto povedal náš svätý otec Dávid: Lampou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku (Ž 118 [119], 105) a Keby tvoj zákon nebol mojím rozjímaním, bol by som zahynul vo svojom pokorení (Ž 118 [119], 92). Inými slovami: milosť Svätého Ducha, ktorá je vyjadrená v zákone slovami Pánových prikázaní, je mojou lampou a svetlom. Ak by ma táto milosť Svätého Ducha, ktorú sa tak starostlivo a horlivo snažím získať, že o tvojich rozsudkoch rozjímam sedemkrát za deň, neosvietila uprostred temnoty starostí, ktoré sú neodlučiteľne spojené s vysokým povolaním mojej kráľovskej hodnosti, odkiaľ by som mal získať iskierku svetla na osvetlenie mojej životnej cesty, ktorá je zatemnená zlovôľou mojich nepriateľov?

V skutočnosti Pán často pred mnohými svedkami ukázal ako koná milosť Ducha Svätého s ľuďmi, ktorých posvätil a osvietil svojimi veľkými vnuknutiami. Spomeňte si na Mojžiša po jeho rozhovore s Bohom na hore Sinaj. Žiaril takým nezvyčajným svetlom, že ľudia nemohli hľadieť na neho. Dokonca bol donútený nosiť závoj, keď sa ukázal na verejnosti. Spomeňte si na premenenie na vrchu Tábor. Zalialo ho veľké svetlo a jeho odev zažiaril viac ako sneh (Mk 9, 3) a jeho učeníci padli na tvár od strachu. Ale keď sa v tom svetle zjavili Mojžiš a Eliáš, zahalil ich oblak, aby zakryl jas svetla božskej milosti, ktoré oslepovalo oči učeníkov. Tak sa javí milosť Všesvätého Ducha Božieho v nevýslovnom svetle — všetkým, ktorým Boh zjaví svoje činy.

(pokračovanie nabudúce… )

„Tak vidíte, vaše Bogoľubie, nielen vo svätom židovskom ľude, ľude milovanom Bohom, ale aj u pohanov, ktorí nepoznali Boha, bolo zachované isté poznanie Boha — takto, môj synu, jasné a rozumné poňatie konania nášho Pána Boha Ducha Svätého v človeku, prostredníctvom vnútorného i vonkajšieho chápania, môže uistiť kohokoľvek, že sa skutočne jedná o konanie nášho Pána Boha Ducha Svätého a nie o prelud nepriateľa. Takto to bolo od Adamovho pádu až po príchod Pána Ježiša Krista na tento svet v tele. Bez tohto rozlíšiteľného uvedomenia si činnosti Ducha Svätého, ktoré bolo vždy zachované v ľudskej prirodzenosti, ľudia by nemohli naisto vedieť, či ovocie ženinho potomstva, ktoré bolo prisľúbené Adamovi a Eve, prišlo do sveta rozšliapnuť hadovu hlavu (Gn 3, 15).

Svätý Duch predpovedal svätému Simeonovi, ktorý mal vtedy 65 rokov, tajomstvo panenského počatia a narodenia Krista z prečistej vždy panny Márie. Potom čo ďalej žil z milosti Ducha Svätého 300 rokov, v 365 roku svojho života otvorene v Pánovom chráme povedal, že skrze dar Svätého Ducha naisto vie, že toto bol ten sám Kristus, Spasiteľ sveta, ktorého nadprirodzené počatie a narodenie z Ducha Svätého mu bolo predpovedané anjelom pred 300 rokmi. A potom tam bola aj svätá Anna, prorokyňa, dcéra Fanuela, ktorá od svojho ovdovenia slúžila Pánu Bohu v Božom chráme 80 rokov a o ktorej sa vedelo, že je spravodlivá vdova, čistá Božia služobníčka, vďaka zvláštnym darom milosti, ktoré prijala. Jej bolo tiež oznámené, že toto bol skutočný Mesiáš, prisľúbený svetu, pravý Kristus, Boh a človek, Kráľ Izraela, ktorý prišiel spasiť Adama a ľudstvo.

Ale keď náš Pán Ježiš Kristus zakončil celé dielo spásy, po svojom Zmŕtvychvstaní, dýchol na apoštolov, obnovil dych života, ktorý Adam stratil a dal im tú istú milosť Všesvätého Ducha Božieho. Ale to nebolo všetko. Tiež im povedal, že bude pre nich lepšie aby odišiel k Otcovi, lebo ak by neodišiel, Duch Boží by neprišiel do sveta. Ale ak on, Kristus, odíde k Otcovi, on sám ho pošle do sveta a on, Potešiteľ, ich bude viesť a tiež všetkých, ktorí budú nasledovať ich náuku, do celej pravdy a pripomenie im všetko, čo im povedal, kým bol vo svete. Čo bolo vtedy sľúbené, bola milosť nad milosťou (Jn 1, 16).

Potom v deň Turíc na nich slávnostne zoslal Svätého Ducha v divokom vetre vo forme ohnivých jazykov, ktoré vzplanuli na každom z nich a vstúpili do nich a naplnili ich ohnivou silou božskej milosti, ktorá vanie ako rosa a koná s jemnosťou v dušiach, ktoré majú účasť na jej sile a konaní. A táto istá oheň dajúca milosť Svätého Ducha, ktorá sa dáva všetkým nám, veriacim v Krista, vo sviatosti Svätého krstu, je spečatená sviatosťou birmovania na hlavných častiach nášho tela, ako ustanovila Svätá cirkev, večná správkyňa tejto milosti. Hovorí sa: ‚Pečať daru Ducha Svätého.‘ Kam kladieme naše pečate, vaše Bogoľubie, ak nie na nádoby, ktoré obsahujú veľmi cenné poklady? Ale čo na zemi môže byť vyššie a čo cennejšie, než dary Svätého Ducha, ktoré sú zoslané na nás pri sviatosti Svätého krstu? Táto krstná milosť je taká veľká a nenahraditeľná, tak potrebná pre človeka, že ani heretik jej nie je pozbavený až do jeho smrti; to znamená, do konca obdobia ustanoveného zhora Božou prozreteľnosťou ako celoživotná skúška človeka na zemi, aby sa videlo, čo dokáže dosiahnuť mocou milosti, udelenou mu zhora.

A ak by sme nikdy nezhrešili po našom krste, zostali by sme navždy svätými Boha, neporušenými a čistými od všetkej poškvrny tela i duše. Ale beda: hoci rastieme postavou, nerastieme v milosti a v poznaní Boha, ako náš Pán Ježiš Kristus — skôr naopak, stávame sa čoraz horšími a strácame milosť Všesvätého Ducha Božieho a stávame sa hriešnymi v rozličnej miere. Ale ak je človek pohnutý Božou múdrosťou, ktorá hľadá našu spásu a zahŕňa všetko, a ak je rozhodnutý vzhľadom na ňu obetovať skoré hodiny dňa Bohu a bdieť, aby získal jeho večnú spásu, tak v poslušnosti jej hlasu sa musí ponáhľať obetovať pravé pokánie za všetky svoje hriechy a musí praktizovať čnosti, ktoré sú v protiklade spáchaným hriechom. Potom skrze čnosti, praktizované pre Krista, dosiahne Svätého Ducha, ktorý koná v nás a ustanovuje v nás Božie kráľovstvo. Božie slovo nehovorí nadarmo: Božie kráľovstvo je vo vás (Lk 17, 21) a trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). To znamená: tí ľudia, ktorí nehľadiac na putá hriechov, ktoré ich zväzujú a nepúšťajú ich k nášmu Spasiteľovi, v dokonalom pokání, neberúc ohľad na silu tých hriešnych pút, snažia sa ich roztrhnúť — takí ľudia sa pred Božím pohľadom javia belší ako sneh vďaka jeho milosti. Poďte, hovorí Pán: hoci ste kvôli vašim hriechom ako šarlát, urobím vás belšími ako sneh (Iz 1, 18).

Takých ľudí kedysi videl svätý videc Ján Teológ oblečených do bielych rúch, čiže do rúch ospravedlnenia, a s palmami v ich rukách ako znak víťazstva a spievali Bohu nádhernú pieseň: Aleluja. A nikto nemohol napodobniť krásu ich piesne. O nich povedal Boží anjel: To sú tí, ktorí vyšli z veľkého súženia a očistili si ich rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi (Zjv 7, 9-14). Boli obmytí ich utrpením a zbielení v účasti na nepoškvrnených a životodarných tajomstvách Tela a Krvi najčistejšieho a nepoškvrneného Baránka — Krista, ktorý bol zabitý pred všetkými vekmi z vlastnej vôle pre spásu sveta a ktorý je neustále zabíjaný a lámaný až doteraz, ale nikdy sa nevyčerpá. Skrze sväté tajiny dostávame večnú a nehynúcu spásu ako pokrm na cestu do večného života, ako milú odpoveď pri jeho strašnom súde a cennú vynáhradu, presahujúcu všetko naše chápanie, za ovocie stromu života, ktorého by nás nepriateľ ľudstva, Lucifer, ktorý padol z neba, chcel pozbaviť. Aj keď nepriateľ a diabol zviedol Evu a Adam padol s ňou, predsa im Pán nielen sľúbil Vykupiteľa v ovocí ženinho potomstva, ktorý smrťou zničil smrť, ale aj nám všetkým dal v žene, vždy panne Márii, Božej Matke, ktorá šliape hlavu hada v sebe a v celom ľudskom rode, ustavičnú prostredníčku s jej Synom a naším Bohom a neporaziteľnú a ustavičnú orodovníčku aj pre tých najzúfalejších hriešnikov. Preto sa Božia Matka nazýva ‚Záhuba démonov‘, lebo nie je možné, aby diabol zničil človeka, pokiaľ sa ten utieka k pomoci Matky Božej.

(pokračovanie nabudúce…)

„Stali sme sa tak necitliví k dielu našej spásy, že mnohé výroky Svätého písma neprijímame v tom zmysle ako boli písané. A to všetko preto, že nehľadáme Božiu milosť, nedovoľujeme jej v pýche našich myslí zabývať sa v duši a preto nemáme pravdivého osvietenia od Pána, ktoré vysiela do sŕdc ľudí, ktorí celým srdcom hľadajú a túžia po Božej spravodlivosti a svätosti.

Nuž napríklad: Mnohí hovoria, že keď sa v Biblii hovorí: Boh vdýchol dych života do Adama prvostvoreného, ktorého stvoril z prachu zeme, znamená to, že do tej chvíle nebolo ľudskej duše ani ducha v Adamovi, ale len telo vytvorené z prachu zeme. Tento výklad je nesprávny, lebo Pán Boh stvoril Adama z prachu zeme v tom stave, ako dosvedčuje svätý Pavol: aby sa zachoval váš duch, duša i telo neporušené v deň príchodu nášho Pána Ježiša Krista (1 Sol 5, 23). A všetky tieto tri časti našej existencie boli stvorené z prachu zeme a Adam nebol stvorený mŕtvy, ale ako konajúce bytie, podobne ako iné živočíchy na zemi, oživené Božím stvorením.

No a v tomto je pointa: že ak by Pán Boh nebol potom vdýchol v jeho tvár ducha života, čiže milosť Pána Boha Ducha Svätého, ktorý vychádza od Otca, spočíva v Synovi a kvôli Synovi je zoslaný do sveta, tak akoby Adam nebol stvorený nad ostatné Božie stvorenia, ako uvenčenie stvorenia na zemi, tak by to bolo, keby nemal v sebe Ducha Svätého. Duch Svätý pozdvihol Adama na hodnosť podobného Boha a hoci by mal telo i dušu i ducha, bez Ducha Svätého by bol podobný len ostatným stvoreniam. Keď Pán Boh vdýchol v Adamovu tvár dych života, vtedy, podľa Mojžišových slov, sa Adam stal oživujúcim duchom, to znamená podobným vo všetkom Bohu, ako je aj On na veky vekov nesmrteľný. Adam bol stvorený tak, že nepodliehal ani jednému stvorenému prvku, voda ho nemohla utopiť, oheň ho nemohol spáliť, zem ho nemohla pohltiť do svojich priepastí, ani vzduch mu nemohol uškodiť žiadnym spôsobom. Všetko mu bolo podriadené, ako Bohom milovanému, ako cárovi a pánovi stvorenia a všetko zhliadalo k nemu, ako ku korune Božích stvorení. Adam bol vďaka dychu života, ktorý bol vdýchnutý do jeho tváre stvoriteľskými perami Boha, Stvoriteľa a Vládcu všetkého, tak múdry, že nebolo a asi nikdy nebude múdrejšieho a rozumnejšieho človeka na zemi. Keď mu Pán prikázal, aby pomenoval všetky stvorenia, každému dal meno, ktoré úplne vyjadrovalo jeho vlastnosti a schopnosti dané Bohom pri stvorení.

Následkom tohto daru, čiže nadprirodzenej milosti Boha, ktorá bola v ňom vliata dychom života, mohol Adam vidieť a pochopiť Pána prechádzajúceho sa v raji, porozumieť jeho slovám, rozumieť rozhovorom svätých anjelov, jazyku všetkých zvierat, vtákov a plazov a všetkému čo je teraz skryté pred nami, padnutými a hriešnymi stvoreniami. Toto všetko bolo Adamovi jasné pred jeho pádom. Takúto veľkú múdrosť a silu a všemocnosť a všetky ďalšie dobré a sväté vlastnosti daroval Pán Boh aj Eve, keď ju stvoril nie z prachu zeme, ale z Adamovho rebra v raji slastí, vysadenom uprostred zeme.

Aby mohli ľahko a neustále udržiavať v sebe nesmrteľné, Bohomilostivé a dokonalé vlastnosti tohoto dychu života, vysadil Boh do stredu raja strom života, do plodov ktorého dal všetku podstatu a plnosť darov božského dychu života. Ak by Adam a Eva nezhrešili, mohli by oni i všetko ich potomstvo požívaním plodov stromu života udržať v sebe večnú životodarnú silu Božej milosti a nesmrteľnosť, večnú mladú plnosť síl tela, duše i ducha, a tak až po všetky veky.

Keď však okúsili strom poznania dobra a zla — predčasne a proti Božiemu príkazu — spoznali rozdiel medzi dobrom a zlom a podľahli všetkým trápeniam, ktoré sú následkom prestúpenia Božieho príkazu, a stratili neoceniteľný dar milosti Božieho Ducha, takže až do samotného príchodu Bohočloveka Ježiša Krista na svet, nebolo ešte Božieho Ducha vo svete, pretože Ježiš ešte nebol oslávený (Jn 7, 39).

Avšak to neznamená, že by vôbec nebolo Božieho Ducha vo svete, ale jeho prítomnosť nebola natoľko zjavná. Zjavovala sa len navonok a ľudstvu boli známe len znaky jeho prítomnosti vo svete. Takto boli napríklad mnohé tajomstvá v súvislosti s budúcou spásou ľudského rodu zjavené Adamovi a Eve po páde. Kain mohol napriek svojej bezbožnosti a priestupku ľahko pochopiť hlas, v ktorom bola milosť a božskosť. Noe sa zhováral s Bohom. Abrahám videl Boha a jeho deň a zaradoval sa (porov. Jn 8, 56). Milosť Ducha Svätého, konajúca navonok, sa tiež zrkadlí vo všetkých prorokoch Starého zákona a svätých Izraela. Neskôr ustanovili židia zvláštne prorocké školy, kde sa synovia prorokov učili rozpoznávať znaky zjavenia Boha, alebo anjelov a rozlišovať konanie Ducha Svätého od zvyčajných prírodných úkazov pozemského života bez milosti. Simeon, ktorý držal Boha vo svojich rukách, Kristovi starí rodičia Joachim a Anna a iní nespočetní svätí Boží sluhovia mali často rôzne božské videnia, zjavenia a počuli hlasy, ktoré boli potvrdené zjavnými zázračnými udalosťami. Aj keď nemali tú silu ako v Božom ľude, predsa sa prítomnosť Božieho Ducha ukázala aj u pohanov, ktorí nepoznali pravého Boha, pretože dokonca aj uprostred nich našiel Boh vyvolený ľud. Tak napríklad existovali panny-prorokyne nazývané Sybily, ktoré prisľúbili panenstvo neznámemu Bohu, Stvoriteľovi vesmíru, najmocnejšiemu vládcovi sveta, ako ho poznali pohania. Pohanskí filozofi, aj keď tápali v temnote nepoznania Boha, predsa hľadali pravdu, ktorú Boh miluje. Preto mohli, skrze hľadanie, ktoré sa Bohu páči, mať účasť na Božom Duchu. Je napísané, že národy, ktoré nepoznajú Boha, konajú prikázania zákona podľa prirodzenosti a robia čo sa Bohu páči (porov. Rm 2, 14). Pán až tak chváli pravdu, že o nej sám hovorí vo Svätom Duchu: Pravda vyrástla zo zeme a spravodlivosť zhliadla z neba (porov. Ž 84 [85], 11).“

(pokračovanie nabudúce…)

„Báťuška,“ povedal som, „nuž vy stále ráčite hovoriť o získaní milosti Ducha Svätého ako o cieli kresťanského života; ale ako a kde ho môžem uvidieť? Dobré skutky vidieť, ale dá sa vidieť Duch Svätý? Ako mám vedieť, či je so mnou, alebo nie?“

„V tomto čase,“ odpovedal starec, „kvôli takmer všeobecnej ochabnutosti vo svätej viere v nášho Pána Ježiša Krista a našej nevšímavosti ku konaniu jeho Božskej prozreteľnosti voči nám a spoločenstvu človeka s Bohom, sme prišli až tak ďaleko, možno povedať, že sme takmer úplne opustili pravý kresťanský život. Svedectvá Svätých písiem nám teraz pripadajú zvláštne; keď napríklad Duch Svätý hovorí perami Mojžiša: ‚A Adam videl Pána prechádzať sa v raji‘ (porov. Gn 3, 10), alebo keď čítame slová apoštola Pavla: ‚Išli sme do Achájska a Boží Duch nešiel s nami; vrátili sme sa do Macedónska a Boží Duch išiel s nami.‘ Na nejednom mieste Svätého písma sa spomína zjavenie Boha.

Preto niektorí ľudia hovoria: ‚Tieto miesta sú nezrozumiteľné. Je možné, aby ľudia videli Boha takto otvorene?‘ Ale tu niet ničoho nezrozumiteľného. Táto neschopnosť pochopiť prišla, pretože sme sa vzdialili od jednoduchosti pôvodného kresťanského poznania. Pod zámienkou vzdelania sme dosiahli takú temnotu neznalosti, že veci, ktoré otcovia chápali tak jasne, nám pripadajú takmer nepochopiteľné. Dokonca aj v bežnom rozhovore sa im Božie zjavenie medzi ľuďmi nezdalo zvláštne. Preto keď Jóba karhali priatelia za rúhanie voči Bohu, Jób im odpovedal: ‚Ako by tak mohlo byť, keď cítim Božieho Ducha v mojich nozdrách?‘ (porov. Jób 27, 3) To znamená: ‚Ako sa môžem rúhať Bohu, keď Duch Svätý prebýva vo mne? Ak by som sa rúhal Bohu, Duch Svätý by odo mňa odstúpil; ale hľa! Cítim jeho dych v mojich nozdrách.‘

Je napísané, že Abrahám a Jakub videli Pána a rozprávali sa s ním presne rovnakým spôsobom a že Jakub s ním dokonca zápasil. Mojžiš a všetok ľud s ním videli Boha, keď prijal tabule zákona na hore Sinaj od Boha. Stĺp dymu a stĺp ohňa, alebo inými slovami, jasná milosť Ducha Svätého, slúžila ako vodca Božiemu ľudu na púšti. Ľudia videli Boha a milosť jeho Svätého Ducha nie počas spánku, v snoch, alebo vo vzrušení neusporiadanej predstavivosti, ale pravdivo a otvorene.“

(pokračovanie nabudúce…)

— No a ako to je, báťuška, s inými dobrými skutkami, ktoré robíme pre Krista, aby sme dosiahli milosť Ducha Svätého? Veď vy ste mi hovorili len o modlitbe?

„Získajte milosť Ducha Svätého aj všetkými ostatnými dobrými skutkami, ktoré robíte pre Krista. Duchovne s nimi obchodujte: s tými, ktoré vám prinesú najväčší zisk. Nahonobte kapitál z preveľkého množstva Božej milosti, uložte ho do Božej večnej banky, ktorá vám prinesie netelesný zisk — nie 4, či 6 percent, ale 100 percent za jeden duchovný rubeľ a dokonca nekonečne viac. Napríklad: ak vám modlitba a bdenie prináša Božiu milosť, bdejte a modlite sa. Ak vám pôst dáva mnoho z Božieho ducha, postite sa, ak vám dáva viac almužna, dávajte almužnu. Takýmto spôsobom oceňujte každý dobrý skutok, ktorý robíte pre Krista.

Teraz vám poviem o mne, o úbohom Serafimovi. Pochádzam z obchodníckej rodiny z Kurska. Keď som ešte nebol v kláštore, obchodovali sme s tovarmi, ktoré nám prinášali najväčší zisk. Tak konajte aj vy, báťuška. A ako nie je cieľom obchodu obchodovať, ale získať najväčší možný zisk, tak aj v diele kresťanského života nie je cieľom modliť sa, alebo konať nejaký iný dobrý skutok. Hoci Apoštol hovorí Modlite sa bez prestania (1 Sol 5, 17), predsa ako si spomínate dodáva: radšej poviem päť rozumných slov, ako desať tisíc slov v jazykoch (1 Kor 14, 19). A Pán hovorí: Nie každý kto mi vraví: Pane, Pane má byť spasený, ale ten, ktorý koná vôľu môjho Otca (Mt 7, 21), čiže ten, ktorý koná Božie dielo a naviac ho koná s úctou, lebo prekliaty je ten, kto koná Božie dielo nedbanlivo (Jer 48, 10). A Božím dielom je: veriť v Boha a v toho, ktorého on poslal, Ježiša Krista (Jn 14, 1; 6, 29). Ak správne chápeme príkazy Krista a apoštolov, naše dielo ako kresťanov nespočíva vo zvyšovaní počtu dobrých skutkov, ktoré sú len prostriedkami k cieľu nášho kresťanského života, ale v získavaní najväčšieho zisku z nich, to znamená prehojných darov Ducha Svätého.

Ako by som si len prial, vaše Bogoľubie, aby ste vy sám mohli načerpať z tohto nevyčerpateľného zdroja božskej milosti a mohli sa vždy pýtať sám seba: Som v Božom duchu, alebo nie? — lebo vtedy sa o nič nemusíte starať. Ste pripravení okamžite predstúpiť pred hrozný Boží súd. Lebo ‚v čomkoľvek vás nájdem, podľa toho vás budem súdiť‘. Ale ak nie sme v Duchu, musíme zistiť prečo nie sme a z akého dôvodu sa náš Pán Boh Duch Svätý rozhodol opustiť nás. Musíme ho opäť hľadať a pokračovať v hľadaní, pokiaľ ho nenájdeme a on neostane opäť s nami, skrze svoju dobrotu. Musíme útočiť na nepriateľov, ktorí nás od neho odháňajú, dokiaľ z nich nezostane ani prach, ako povedal prorok Dávid: Budem prenasledovať svojich nepriateľov a predbehnem ich; a neodvrátim sa, pokiaľ ich celkom nezničím. Zdrvím ich, takže nebudú môcť obstáť; spadnú pod moje nohy (Ž 17[18], 38-39).

Tak to je, báťuška. Tak musíte duchovne obchodovať s dobrými skutkami. Rozdávajte dary milosti Svätého Ducha tým, ktorí ich potrebujú, tak ako rozožatá svieca, horiaca pozemským plameňom, horí a svieti sama od seba a zapaľuje iné sviece na osvetlenie iných miest, no sama nestráca svoju jasnosť. Ak je to tak s pozemským ohňom, čo máme povedať o ohni milosti Všesvätého Ducha Božieho? Lebo pozemské dobrá sa rozdeľovaním strácajú, ale čím viac sa rozdávajú nebeské poklady Božej milosti, tým viac sa rozhojňujú v tom, kto ich rozdáva. Tak sa samému Pánovi páčilo povedať Samaritánskej žene: Každý, kto pije túto vodu, bude znova žízniť. Ale ktokoľvek pije vodu, ktorú mu ja dám, už nebude viac smädný; ale voda, ktorú mu ja dám stane sa v ňom žriedlom vody prúdiacej do večného života (Jn 4, 13-14).

„Koľký súcit Boha s našou biedou, totiž s našou nepozornosťou k jeho starostlivosti o nás, keď Boh hovorí: Hľa, stojím pri dverách a klopem! (Zjv 3, 20) — pričom pod dverami myslí priebeh nášho života, ktorý nie je uzatvorený smrťou. Ó, ako by som si želal, vaše Bogoľubie, aby ste v tomto živote mohli byť vždy v Božom Duchu! ‚V čom vás nájdem, v tom vás budem aj súdiť,‘ hovorí Pán. Beda ak nás nájde zavalených starosťami a smútkami tohto života, lebo kto bude schopný zniesť jeho hnev, kto sa postaví pred jeho tvár? Preto bolo povedané: Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia (Mk 14, 38), to jest: aby ste neboli pozbavení Božieho Ducha, lebo bdenie a modlitba nám prináša jeho milosť.

Samozrejme, každý dobrý skutok konaný v Kristovom mene nám dáva milosť Svätého Ducha, ale modlitba nám ju dáva najviac zo všetkého, lebo ona je vždy v našich rukách ako náradie na získanie milosti Ducha. Napríklad by ste chceli ísť do chrámu, ale nemáte žiaden chrám nablízku, alebo sa služba už skončila; chceli by ste dať almužnu, ale niet žiadneho bedára, alebo nemáte čo dať; chceli by ste zachovať panenstvo, ale nemáte sily kvôli vášmu temperamentu, alebo útokom nepriateľa, či ľudskej slabosti; chceli by ste vykonať nejaký dobrý skutok pre Krista, ale buď nemáte sily, alebo príležitosti. Toto zaiste neplatí o modlitbe. Na modlitbu majú všetci vždy príležitosť, bohatí aj chudobní, urodzení aj neurodzení, silní aj slabí, zdraví aj chorí, spravodliví aj hriešni. Aká veľká je sila modlitby, hoci aj hriešneho človeka, keď sa vznáša z celej duše, posúďte z tohto príkladu zo svätej tradície: Keď  po žiadosti zúfalej matky, ktorú smrť pripravila o jediného syna, začala istá neviestka, stále nečistá po poslednom hriechu, no pohnutá hlbokým smútkom matky, volať k Pánovi: ‚Nie kvôli úbohej hriešnici ako ja, ale kvôli slzám matky oplakávajúcej jej syna a pevne dôverujúcej v Tvoje milosrdenstvo a všemohúcnosť, Kriste Bože, vzkries jej syna!‘ — Boh ho vzkriesil. Taká veľká je, vaše Bogoľubie, sila modlitby a ona nadovšetko privádza Božieho Ducha a jej sa môže každý čo najľahšie venovať. Budeme blažení, keď nás Pán Boh nájde bdieť v plnosti darov jeho Ducha Svätého! Potom môžeme odvážne dúfať, že budeme uchvátení … do oblakov na stretnutie s Pánom v nebesiach (1 Sol 4, 17), ktorý prichádza s veľkou mocou a slávou (Mk 13, 26) súdiť živých i mŕtvych (1 Pt 4, 5) a odplatiť každému podľa jeho skutkov (Mt 16, 27).

Vaše Bogoľubie si ráči myslieť, že je to veľké šťastie rozprávať sa s úbohým Serafimom, veriac že ani on nie je pozbavený Pánovej milosti. Čo máme potom hovoriť o samom Pánovi, ustavičnom zdroji každého požehnania nebeského i pozemského? Skutočne máme v modlitbe možnosť rozprávať sa s ním, naším všemilostivým a životodarným Bohom a Spasiteľom osobne. Ale aj tu sa musíme modliť len pokiaľ Boh Duch Svätý zostúpi na nás v miere jeho nebeskej milosti, ktorá je známa jemu. A keď nás ráči navštíviť, musíme sa prestať modliť. Prečo by sme sa mali modliť ‚Príď a zostaň v nás a očisti nás od každej škvrny a spas, Dobrý, naše duše‘ keď už k nám prišiel, aby spasil nás, ktorí mu dôverujeme a opravdivo vzývame jeho sväté meno, aby sme ho mohli pokorne a s láskou prijať ako Utešiteľa v príbytkoch našich duší, lačnejúc a žízniac po jeho príchode?

Toto vášmu Bogoľubiu vysvetlím na príklade. Predstavte si, že by ste ma pozvali na návštevu a ja by som prišiel porozprávať sa s vami. Ale vy by ste ma stále pozývali hovoriac: ‚Poďte ďalej, prosím! Vstúpte!‘ Potom by som si musel myslieť: ‚Čo sa mu robí? Potratil sa na rozume?‘ Tak je to aj s naším vzťahom k nášmu Pánovi Bohu Duchu Svätému. Preto bolo napísané: Buďte ticho a vedzte, že ja som Boh; budem vyvýšený medzi národmi. Budem vyvýšený na zemi. (Ž 45[46], 10). To znamená: zjavím sa a budem sa zjavovať každému, kto vo mňa verí a volá ma a budem sa s ním zhovárať, ako som sa kedysi zhováral s Adamom v Raji, s Abrahámom a Jákobom a inými mojimi služobníkmi, s Mojžišom a Jóbom a s tými, čo sú im podobní.

Mnohí vysvetľujú, že toto stíšenie sa týka len svetských vecí; inými slovami, že počas modlitbového rozhovoru s Bohom musíte ‚byť stíšení‘ čo sa svetských vecí týka. Ale ja vám v Božom mene hovorím, že je nielen nevyhnutné byť voči nim mŕtvy pri modlitbe, ale keď skrze všemohúcu moc viery a modlitby náš Pán Boh Duch Svätý zostúpi, aby nás navštívil a príde v plnosti svojej nevysloviteľnej dobroty, musíme byť mŕtvi aj voči modlitbe. Duša hovorí a rozpráva počas modlitby, ale pri zostúpení Svätého Ducha musíme zostať v úplnom tichu, aby sme mohli jasne a zrozumiteľne počuť všetky slová večného života, ktoré nám on ráči predniesť. Zároveň sa vyžaduje úplná triezvosť duše a ducha a cudná čistota tela. Tie isté podmienky boli vydané pri vrchu Horeb, keď bolo Izraelitom povedané, aby sa ani nedotýkali ich žien počas troch dní pred zjavením Boha na hore Sinaj. Lebo náš Boh je oheň, ktorý stravuje všetko nečisté a nikto, kto je znečistený na tele alebo na duši nemôže vstúpiť do spoločenstva s ním.

„Prijať je to isté čo nadobudnúť,“ odpovedal. „Rozumiete čo je to získať peniaze? Získať Božieho Ducha je to isté. Veď vy, vaše bogoľubie, rozumiete čo je to získať vo svetskom význame? Cieľ života bežných, svetských ľudí je získanie, alebo nadobudnutie peňazí a u šľachty navyše získanie pôct, vyznamenaní a iných odmien za štátne zásluhy. Získanie Božieho Ducha je tiež kapitálom, no milostivým a večným…

Boh Slovo, Bohočlovek a náš Pán Ježiš Kristus, prirovnáva náš život k trhu a naše životné dielo k obchodovaniu. Všetkým nám hovorí: »Obchodujte, kým prídem (Lk 19, 13), využívajte príležitosti, lebo dni sú zlé (Ef 5, 16).« Inými slovami, využite čo najlepšie váš čas, aby ste skrze pozemské dobrá získali nebeské. Pozemské dobrá sú dobrými skutkami pre Krista, ktoré nám udeľujú milosť Všesvätého Ducha.

V podobenstve o múdrych a hlúpych pannách, keď hlúpym došiel olej, povedali im: ‚Choďte a kúpte si na trhu.‘ Ale keď ho kúpili, boli už dvere svadobnej komnaty zatvorené a ony nemohli vojsť. Niektorí hovoria, že chýbajúci olej v lampách hlúpych panien znamená chýbajúce dobré skutky v ich živote. Taká interpretácia nie je úplne správna. Prečo by im chýbali dobré skutky, ak sa nazývajú pannami, hoci aj hlúpymi? Panenstvo je najvyššou cnosťou, anjelským stavom a mohlo by zaujať miesto všetkých ostatných dobrých skutkov.

Myslím, že to čo im chýbalo bola milosť Všesvätého Božieho Ducha. Tieto panny praktizovali čnosti, ale v ich duchovnej nerozumnosti predpokladali, že kresťanský život spočíva len v dobrých skutkoch. Mysleli si, že konaním dobrých skutkov robia Božie dielo, ale málo sa starali o to, či dosiahli milosť Božieho Ducha. Takéto spôsoby života, ktoré sa zakladajú len na dobrých skutkoch, bez dôkladného overenia či prinášajú milosť Božieho Ducha, sa spomínajú v knihách otcov: »Je iná cesta, ktorá sa zdá dobrá na počiatku, ale končí na dne pekla.«

Anton Veľký v jeho listoch mníchom hovorí o takých pannách: »Mnohí mnísi a panny nemajú poňatia o rôznych druhoch vôle, ktoré pôsobia v človeku a nevedia, že v nás pôsobia tri vôle: prvá Božia, úplne dokonalá a spasiteľná; druhá naša vlastná, ľudská, ktorá ak aj nie je zhubná, nie je ani spasiteľná; tretia diabolská — úplne zhubná.« Práve táto tretia – nepriateľská vôľa – pobáda človeka, aby nekonal žiadne dobré skutky, alebo alebo aby ich robil z prázdnej slávy, alebo kvôli samej čnosti a nie kvôli Kristovi. Druhá – naša vlastná vôľa – nás pobáda k uspokojeniu svojich chúťok, alebo nás ako tá nepriateľská pobáda k robeniu dobra kvôli samému dobru bez uvedomenia si milosti, ktorá sa nimi získava. Avšak prvá – Božia a všespasiteľná vôľa – spočíva jedine v tom, aby sa všetko dobro robilo výlučne na získanie Ducha Svätého. No a to je ten olej v lampách múdrych panien, ktorý mohol horieť jasno a dlho a panny sa s týmito lampami mohli dočkať ženícha, ktorý prišiel o polnoci, a vojsť s ním do siene radosti. Avšak hlúpe, vidiac že ich lampy hasnú, hoci aj išli na trh, aby si kúpili olej, nestihli sa načas vrátiť, lebo dvere už boli zatvorené. Trh — to je náš život; dvere svadobnej siene, zatvorené a nepúšťajúce k ženíchovi — smrť človeka; múdre a hlúpe panny — kresťanské duše; olej — nie skutky, no skrze nich vo vnútri nášho bytia získaná milosť Všesvätého Božieho Ducha, vedúca od porušiteľnosti k neporušiteľnosti, od duchovnej smrti k duchovnému životu, od tmy k svetlu, z jaskyne nášho bytia, kde sú vášne priviazané ako dobytok a zver, do chrámu Božstva, prejasnú svadobnú sieň radosti Krista Ježiša, nášho Pána, Stvoriteľa a Spasiteľa a večného ženícha našich duší.“

(pokračovanie nabudúce…)