A čo keby sa niekto opýtal, čo má robiť človek, ktorý nemá nikoho s kým by sa poradil? Iste, ak niekto z celého srdca túži plniť Božiu vôľu, nikdy ho Boh neopustí, ale vždy ho povedie podľa svojej vôle. Skutočne, ak niekto obráti svoje srdce k Božej vôli, tak Boh dá svetlo hoci aj malému dieťaťu, aby skrze neho dostal spásnu radu. A ak niekto úprimne netúži plniť Božiu vôľu, hoci by šiel aj za prorokom, Boh vloží do srdca proroka odpoveď v zhode so zatvrdnutosťou jeho srdca. Ako hovorí Písmo: A keby sa dal prorok zviesť a hovoril by — to ja, Pán, som zviedol toho proroka. Preto sme povinní byť zo všetkých síl upriamení na plnenie Božej vôle a neveriť vlastnému srdcu. Ale ak je nejaký skutok dobrý a budeme počuť od niektorého svätca, že je dobrý, sme povinní robiť, čo je v našej moci a potom znovu dať správu, ako sme ho vyplnili a dozvedieť sa, či sme ho vyplnili dobre; a aj potom nemáme skladať dôveru v seba, ale očakávať Boží súd. Ako onen svätý otec Agathon, ktorý keď sa spýtali: „A ty sa bojíš, otče?“ povedal: „Konal som aspoň tak, ako som mohol, ale neviem či sa moje skutky páčili Bohu. Lebo iný je Boží súd a iný ľudský.“ Nechže nás Boh chráni od nebezpečenstva zakladania si na sebe a nech nás urobí hodnými kráčať po ceste našich otcov.
— sv. Dorotej z Gazy: Rôzne ponaučenia nášho svätého otca Doroteja, 5

Snažte sa aj vy, bratia, pýtať si radu a nezakladať si na sebe. Pozrite aká radosť z toho plynie, aká bezstarostnosť, aký pokoj. Ale pretože som vám povedal, že som nikdy nezakúsil ťažkosti, počúvajte, čo sa mi raz stalo v tejto veci. Keď som bol ešte v kláštore, zasiahol ma raz veľký a neúnosný smútok a bolo mi tak zle a ťažko, akoby som už skrze to mal vypustiť dušu. Ale tento smútok bol diabolskou pascou. Takéto pokušenie pochádza zo závisti diabla a je strašné, ale krátke. Pociťuje sa ťažkosť, temnota, bezútešný smútok, odnikiaľ neprichádza pomoc, ale zo všetkých strán ťažoba a muka. Ale duši rýchlo prichádza Božie zmilovanie, ináč by to nikto nevydržal. Ako som teda vravel, prechádzal som práve obdobie takého pokušenia a takej muky. Istého dňa, keď som znechutený stál na dvore kláštora a prosil som Boha v tejto veci, náhle som pozrel do chrámu a vidím, ako vchádza do oltára niekto v biskupskom odeve. Ja som sa síce nikdy nepribližoval k hosťovi bez potreby, alebo rozkazu, ale vtedy akoby ma čosi potiahlo a vošiel som za ním; a on tam stál istý čas z rukami pozdvihnutými k nebu a ja som stál za ním modliac sa s veľkou bázňou, lebo ma veľmi prestrašil pohľad naň. A keď sa prestal modliť, obrátil sa a prišiel ku mne a keď sa blížil ku mne, cítil som akoby sa smútok a strach vzďaľovali. Keď teda prišiel ku mne, vystrel ruku, dotkol sa mojej hrudi a klopajúc prstom po nej vravel: Dôveroval som Pánovi, dôveroval: sklonil sa ku mne a vypočul môj hlas. Vyslobodil ma z priepasti skazy a z kaluže blata a moje nohy postavil na skale a upevnil moje kroky. A do úst mi vložil nový spev, pieseň nášho Boha. Všetky tie verše opakoval trikrát, stále klopajúc prstom na moju hruď a potom vyšiel z chrámu. A do môjho srdca náhle vniklo svetlo, radosť, potecha, sladkosť — stal som sa iným človekom. Keď som potom vybehol za ním a chcel som ho nájsť, nebolo ho, lebo mi zmizol. Od tej chvíle som vďaka Božiemu milosrdenstvu nezakúsil viac ťažkosti, či smútku, alebo nepokoja, ale až do dnes ma chránil Pán vďaka modlitbám oných svätých starcov.
Toto som vám povedal, bratia, lebo som vám chcel ukázať akým pokojom a bezstarostnosťou a akou zábezpekou sa tešia tí, ktorí si nezakladajú na sebe, ale svoje starosti skladajú na Boha a na tých, ktorí ich môžu v Božom mene viesť. Učte sa teda aj vy, bratia, pýtať si radu; učte sa nezakladať si na sebe. Dobrá je to vec: pokora, pokoj, radosť. Na čo sa naprázdno namáhať? Spása sa nedosiahne ináč než týmto spôsobom.
(pokračovanie nabudúce)

Otec Makarios povedal: „Mám takého brata, ktorý keď ma stretne, hneď sa obracia chrbtom.“ Takých diabol miluje, z takých má vždy radosť, čiže z takých, ktorí nemajú vodcu, nie sú podriadení nikomu, kto by im po Bohu mohol pomôcť a podať ruku. Nešiel vari diabol, ktorého starec uvidel ako nesie všetky svoje príchute v džbánkoch, ku všetkým bratom? Neponúkal ich všetkých? Ale každý spozoroval pascu, pribehol, odhalil svoje myšlienky a našiel pomoc v chvíli pokušenia a potom už proti nemu diabol nemal síl. Len jedného chudáka našiel diabol ako si zakladá na sebe a nemá žiadnej pomoci; zabavil sa preto na jeho účet a odišiel, chvastajúc sa ním a preklínajúc ostatných. A keď priznal vec a meno brata svätému Makariovi, svätý pribehol k onomu a zistil, že takáto bola príčina jeho pádu: zistil, že sa nechce priznať, nie je zvyknutý odhaľovať svoje myšlienky. Preto si s ním nepriateľ robil, čo chcel. Keď sa svätý opýtal: „Ako sa máš, brat?“ — on odpovedal: „Vďaka tvojim modlitbám dobre.“ A keď sa ho znova spýtal: „Nepokúša ťa nejaká myšlienka?“ — odvetil: „Nateraz je všetko v poriadku.“ A k ničomu sa nechcel priznať, dokiaľ to z neho starec umne nevydobil, neposilnil ho Božím slovom a vrátil sa k sebe. A nepriateľ prišiel znovu, podľa svojho zvyku, a bol zahanbený, lebo ho našiel posilneného a nemohol sa už z neho vysmievať. Odišiel preto bez skutku, odišiel zahanbený aj oným bratom. Keď sa ho potom svätý spýtal: „Ako sa má ten brat, tvoj priateľ?“ — povedal, že to už nie je jeho priateľ, ale nepriateľ a preklínal ho hovoriac: „Aj on sa obrátil a nechce ma už počúvať, stal sa horším od ostatných.“
Hľa, prečo nepriateľ nenávidí slová výstrahy: lebo vždy túži po našej zhube. Preto má rád tých, ktorí si zakladajú na sebe samých: lebo spolupracujú s diablom, sami proti sebe. Nevidel som, žeby mních niekedy padol z inej príčiny, než z tej, že dôveroval vlastnému srdcu. Niektorí hovoria: skrze to, alebo ono upadá človek… Ale ja, ako som povedal, som nevidel inú príčinu pádu než práve túto. Vidíš, že niekto padá? Vedz, že ten človek dôveroval sebe. Nič horšieho a nič zhubnejšieho, ako sebadôvera.
(pokračovanie nabudúce)