Archív značiek: 9. stor.

Z Rímskej legendy

Cyril…Keď sa o tom všetkom dozvedel preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa zaradoval z toho, čo mu o tom povedali, a prikázal im (Konštantínovi a Metodovi) apoštolským listom, aby prišli k nemu. Keď bratia dostali pápežovo posolstvo, veľmi sa potešili a ďakovali Bohu za to, že boli uznaní za takých významných, aby boli pozvaní apoštolskou stolicou. Vydali sa ihneď na cestu a vzali so sebou aj niekoľko žiakov, o ktorých sa domnievali, že sú vhodní na to, aby prijali biskupskú hodnosť. Po niekoľkých dňoch prišli do Ríma.

Pretože však pred málo dňami spomínaný pápež Mikuláš odišiel k Pánovi, Hadrián II., ktorý po ňom získal pápežskú hodnosť, počujúc, že spomínaný Filozof prináša so sebou telo svätého Klementa, ktoré vlastným pričinením našiel, veľmi sa potešil a spolu s duchovenstvom a ľudom, vyjdúc im z mesta v ústrety, prijal ich s veľkými poctami. Medzitým sa začali pôsobením svätých ostatkov a s pomocou všemohúceho Boha diať zázračné uzdravenia. Takže každý, kto bol postihnutý akoukoľvek chorobou, sa po vzývaní svätých ostatkov drahého mučeníka ihneď uzdravil. Preto ctihodný pápež, ako aj všetok rímsky ľud vzdávali Bohu najväčšiu vďaku a chválu, radovali a tešili sa v ňom, že im po takom dlhom čase doprial, aby za svojich dní prijali svätého a apoštolského muža, nástupcu samého Petra, kniežaťa apoštolov v jeho sídle a aby bolo oslávené nielen celé Mesto, ale aj celá Rímska ríša jeho zázrakmi. Keď teda vzdali spomínanému Filozofovi vďaku za toľké dobrodenie, vysvätili jeho brata Metoda za kňaza, ako aj ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov.

Keď však spomínaný Filozof alebo inak Konštantín cítil, že sa blíži deň jeho skonania, prijal s dovolením najvyššieho veľkňaza meno Cyril – hovoriac, že mu to bolo zjavené – a po 50 dňoch zosnul v Pánovi v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14. 2. 869). Svätý pápež potom nariadil, aby všetci grécki i rímski duchovní prišli na jeho pohreb so žalmami a spevmi, so sviecami a kadidlom a aby mu preukázali rovnakú pohrebnú úctu ako samému pápežovi…

Latinsky písaná legenda pripisovaná biskupovi Gauderikovi, zachovaná v odpise z 12. storočia vo Vatikánskej knižnici. Citované zo slovenského prekladu uverejneného v: Slovensko očami cudzincov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 1999. s. 185-186.

Poslušnosť — iná cesta do vlasti

Ráno

Obsculta, o fili, præcepta magistri, et inclina aurem cordis tui, et admonitionem pii patris libenter excipe et efficaciter conple, ut ad eum per obœdientiæ laborem redeas, a quo per inobœdientiæ desidiam recesseras.

Počúvaj, synu, prikázania majstra, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života, aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.

—Regula sv. Benedikta, Prológ, 1-2.

O poslušných a neposlušných je napísané: „Myseľ spravodlivého rozjíma o poslušnosti, ústa bezbožných sú zvrátené.“ [Prís 15, 28 (Vg.)] Pokorný mních totiž, keď sa snaží preukázať poslušnosť príkazom svojich starších kvôli láske k večnému životu, najprv v mysli rozjíma o poslušnosti. Avšak neposlušný, keď pohŕda vyplnením príkazov nadriadených, protirečí drzými slovami. Takto sa napodobňujúc neposlušnosť Adama vzďaľuje od Boha. Avšak pokorný mních sa napodobňujúc poslušnosť Krista vracia k Bohu. Adam totiž zhrešil, a ani nespoznal svoj hriech, ani sa z neho nesnažil kajať. Kristus však, ktorý „sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach“, ale aby nás vykúpil z hriechu, stal sa poslušným otcovi až na smrť a v nevinnosti zniesol za nás utrpenie a smrť, zanechal nám príklad, aby sme napodobňovaním nasledovali jeho stopy. V padnutom Adamovi sme padli všetci a stratili sme všetky dobrá. V Kristovi však znovu vstávame a dostávame väčšie (veci) a bez miery, teda ak sa vytrvalo držíme jeho stôp. Adam nás zaťažil všetkými zlami skrze vlastnú vinu, ale príchod Krista nás oslobodil skrze milosť; a aby som to povedal úplne: Neposlušnosť Adama nám odňala raj, poslušnosť Krista nám darovala aj kráľovstvo. Teda ako sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzďaľujeme od Boha, námahou poslušnosti sa k Bohu vraciame, aby sa v nás vyplnilo (slovo Písma): „Inou cestou sa vrátili do svojej vlasti.“
—  Opát Smaragdus (9. stor.), Výklad Reguly sv. Benedikta,  CCM 8, 11, 7-27.