Naši svätí otcovia počúvali Pánove slová: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, smilstvá, nečistota, krádeže, krivé svedectvá, rúhania; toto sú veci, ktoré znečisťujú človeka“ (Mt 15, 19-20); a tiež ho počúvali, keď nás vyzýva vyčistiť vnútro čaše, aby aj vonkajšok mohol byť čistý (porov. Mt 23, 26). Preto opustili všetky ostatné formy duchovnej práce a sústredili sa úplne na tejto jednej úlohe stráženia srdca, v presvedčení, že prostredníctvom tejto praxe získajú tiež všetky ostatné čnosti, kdežto bez nej by nebolo možné upevniť žiadnu. Niektorí z otcov nazývali túto prax spočinutím srdca [v orig. ἡσυχία], iní pozornosťou, iní strážením srdca, iní bdelosťou a odmietnutím, a znova iní skúmaním myšlienok a strážením mysle. Ale všetci z nich rovnako obrábali pôdu svojho vlastného srdca, a takto boli živení božskou mannou (porov. Ex 16, 15). Kazateľ hovorí o tomto, keď vraví: „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti; a kráčaj cestami svojho srdca“ (Kaz 11, 9), v nevinnosti, vyháňajúc zlosť zo svojho srdca; a „ak proti tebe povstane duch vládcu, neopúšťaj svoje miesto“ (Kaz 10, 4), mysliac „miestom“ srdce. Podobne náš Pán tiež hovorí: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,“ (Mt 15, 19) a: „Nebuďte ustarostení.“ (Lk 12, 29) A opäť: „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie do života.“ (Mt 7, 14) Inde tiež hovorí: „Blažení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3); to znamená, že blažení sú tí, ktorí sú slobodní od každej svetskej myšlienky. Svätý Peter hovorí podobne: „Buďte pozorní, bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Pt 5, 8) A svätý Pavol hovorí veľmi prosto Efezanom o strážení srdca: „Nezápasíme proti telu a krvi“ (Ef 6, 12), atď. A naši svätí otcovia tiež hovorili vo svojich spisoch o strážení srdca, ako tí, ktorí si to želajú, môžu sami prečítať zo sv. Marka Askétu, sv. Jána Klimaka, sv. Hesychia Kňaza, sv. Filotea zo Sinaja, sv. Izaiáša Pustovníka a sv. Barsanufia a z celej knihy Raj otcov.
(pokračovanie nabudúce…)

Ak túžiš podujať sa na túto svetlú a radostnú úlohu, začni ako ti hovorím. Najprv musíš praktizovať presnú poslušnosť, ako som opísal vyššie, a tak konať vždy s čistým svedomím; lebo bez poslušnosti je nemožné mať čisté svedomie. A musíš udržať svoje svedomie čisté v troch vzťahoch: najprv vo vzťahu k Bohu; potom vo vzťahu k tvojmu duchovnému otcovi; a nakoniec vo vzťahu k iným ľuďom a materiálnym veciam. Vo vzťahu k Bohu musíš udržať svoje svedomie čisté tak, že sa zdržíš všetkého, čo by sa protivilo službe, ktorá mu patrí. Vo vzťahu k duchovnému otcovi rob všetko, čo ti povie, ani viac, ani menej, a nechaj sa viesť jeho zámerom a vôľou. Vo vzťahu k iným ľuďom, musíš udržať čisté svedomie tak, že im nebudeš robiť nič, čo sám nenávidíš a nechceš aby robili tebe. Vo vzťahu k materiálnym veciam sa musíš snažiť ich nezneužívať, či už jedlo, nápoj, alebo oblečenie. V krátkosti: rob všetko, akoby si bol v Božej prítomnosti, takže ťa svedomie nebude nijako obviňovať.
Keď sme už vytvorili priestor a predbežne naznačili pravú povahu pozornosti, hovorme teraz jasne a stručne o jej vlastnostiach. Pravá a neomylná pozornosť a modlitba znamenajú, že intelekt stráži srdce, pokiaľ sa srdce modlí; vždy by mal byť na stráži vo vnútri srdca, a odtiaľ – z hlbín srdca – by mal prinášať Bohu svoje modlitby. Keď raz v srdci zakúsi, že Pán je štedrý (porov. Ž 34, 8 [LXX]), tak nebude vôbec túžiť opustiť srdce a bude opakovať slová apoštola Petra: „Dobre je nám tu“ (Mt 17, 4). Stále bude na stráži vo svojom srdci, odbíjajúc a vyháňajúc všetky myšlienky zasiate nepriateľom. Tým, ktorý nemajú žiadne poznanie tejto praxe, to môže vyzerať nesmierne prísne a náročné; a skutočne, je to ťažké a pracné, nielen pre nezasvätených, ale aj pre tých, ktorí napriek opravdivej skúsenosti ešte nepocítili pôžitok, ktorý sa dá nájsť v hĺbkach srdca. Ale tí, ktorí zakúsili tento pôžitok zvolajú so svätým Pavlom: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 35)
(pokračovanie nabudúce…)

Začnime teraz hovoriť o tretej metóde modlitby, ktorá je skutočne prekvapujúca a ťažko vysvetliteľná. Pre tých, ktorí o nej nevedia, je nielen ťažká na pochopenie, ale takmer neuveriteľná, a je veľmi málo tých, ktorí ju praktizujú. Zdá sa mi, že nás opustila zároveň s čnosťou poslušnosti. Pretože práve láska k poslušnosti nás uvoľňuje od väzby s týmto zlým svetom, oslobodzuje nás od úzkosti a vášnivých túžob. Robí nás veľkodušnými a neúnavnými v nasledovaní nášho cieľa – samozrejme za podmienky, že nájdeme nechybujúceho vodcu. Lebo ak nás poslušnosť usmrcuje vo vzťahu ku každému svetskému a telesnému putu, ako môže čokoľvek pomíjajúce zotročiť tvoj intelekt? Ak zveríš všetku starostlivosť o tvoju dušu a telo Bohu a tvojmu duchovnému otcovi, nežijúc viac pre seba, alebo netúžiac viac po dobrom názore druhých, aká úzkosť ťa môže rozptýliť?
Táto tretia metóda teda ničí neviditeľné pasce démonov, ktorými chcú akoby povrazmi stiahnuť intelekt do všetkých možných zvrátených myšlienok. Keď sa intelekt oslobodí, vedie vojnu celou svojou silou, skúmajúc myšlienky podvrhnuté nepriateľom a s majstrovskou zručnosťou ich vyháňa, zatiaľ čo srdce prináša Bohu modlitby v čistote. Toto je počiatok života v pravej samote, a tí ktorí zlyhajú v takomto počiatku sa márne vyčerpávajú. [Keď autor píše o samote, má na mysli samotu mníšskej cely. — pozn. prekl.]
Počiatkom tejto modlitby nie je hľadenie do neba, pozdvihnutie rúk, sústredenie myšlienok a volanie o pomoc z neba. Toto sú, ako sme hovorili, znaky prvej formy sebaklamu. Ani nezačína, ako druhá metóda, strážením zmyslov pomocou intelektu, zatiaľ čo si nevšíma nepriateľov útočiacich zvnútra. V takomto prípade je osoba napádaná démonmi, namiesto toho, aby napádala ona ich; keď je zranená, nevie o tom; keď padne do zajatia, nedokáže sa brániť pred únoscami. Jej nepriatelia ju ustavične napádajú, zozadu i tvárou v tvár, a napĺňajú ju samoľúbosťou a nadutosťou.
(pokračovanie nabudúce…)