Začnime teraz hovoriť o tretej metóde modlitby, ktorá je skutočne prekvapujúca a ťažko vysvetliteľná. Pre tých, ktorí o nej nevedia, je nielen ťažká na pochopenie, ale takmer neuveriteľná, a je veľmi málo tých, ktorí ju praktizujú. Zdá sa mi, že nás opustila zároveň s čnosťou poslušnosti. Pretože práve láska k poslušnosti nás uvoľňuje od väzby s týmto zlým svetom, oslobodzuje nás od úzkosti a vášnivých túžob. Robí nás veľkodušnými a neúnavnými v nasledovaní nášho cieľa – samozrejme za podmienky, že nájdeme nechybujúceho vodcu. Lebo ak nás poslušnosť usmrcuje vo vzťahu ku každému svetskému a telesnému putu, ako môže čokoľvek pomíjajúce zotročiť tvoj intelekt? Ak zveríš všetku starostlivosť o tvoju dušu a telo Bohu a tvojmu duchovnému otcovi, nežijúc viac pre seba, alebo netúžiac viac po dobrom názore druhých, aká úzkosť ťa môže rozptýliť?
Táto tretia metóda teda ničí neviditeľné pasce démonov, ktorými chcú akoby povrazmi stiahnuť intelekt do všetkých možných zvrátených myšlienok. Keď sa intelekt oslobodí, vedie vojnu celou svojou silou, skúmajúc myšlienky podvrhnuté nepriateľom a s majstrovskou zručnosťou ich vyháňa, zatiaľ čo srdce prináša Bohu modlitby v čistote. Toto je počiatok života v pravej samote, a tí ktorí zlyhajú v takomto počiatku sa márne vyčerpávajú. [Keď autor píše o samote, má na mysli samotu mníšskej cely. — pozn. prekl.]
Počiatkom tejto modlitby nie je hľadenie do neba, pozdvihnutie rúk, sústredenie myšlienok a volanie o pomoc z neba. Toto sú, ako sme hovorili, znaky prvej formy sebaklamu. Ani nezačína, ako druhá metóda, strážením zmyslov pomocou intelektu, zatiaľ čo si nevšíma nepriateľov útočiacich zvnútra. V takomto prípade je osoba napádaná démonmi, namiesto toho, aby napádala ona ich; keď je zranená, nevie o tom; keď padne do zajatia, nedokáže sa brániť pred únoscami. Jej nepriatelia ju ustavične napádajú, zozadu i tvárou v tvár, a napĺňajú ju samoľúbosťou a nadutosťou.
(pokračovanie nabudúce…)