Začnime teraz hovoriť o tretej metóde modlitby, ktorá je skutočne prekvapujúca a ťažko vysvetliteľná. Pre tých, ktorí o nej nevedia, je nielen ťažká na pochopenie, ale takmer neuveriteľná, a je veľmi málo tých, ktorí ju praktizujú. Zdá sa mi, že nás opustila zároveň s čnosťou poslušnosti. Pretože práve láska k poslušnosti nás uvoľňuje od väzby s týmto zlým svetom, oslobodzuje nás od úzkosti a vášnivých túžob. Robí nás veľkodušnými a neúnavnými v nasledovaní nášho cieľa – samozrejme za podmienky, že nájdeme nechybujúceho vodcu. Lebo ak nás poslušnosť usmrcuje vo vzťahu ku každému svetskému a telesnému putu, ako môže čokoľvek pomíjajúce zotročiť tvoj intelekt? Ak zveríš všetku starostlivosť o tvoju dušu a telo Bohu a tvojmu duchovnému otcovi, nežijúc viac pre seba, alebo netúžiac viac po dobrom názore druhých, aká úzkosť ťa môže rozptýliť?
Táto tretia metóda teda ničí neviditeľné pasce démonov, ktorými chcú akoby povrazmi stiahnuť intelekt do všetkých možných zvrátených myšlienok. Keď sa intelekt oslobodí, vedie vojnu celou svojou silou, skúmajúc myšlienky podvrhnuté nepriateľom a s majstrovskou zručnosťou ich vyháňa, zatiaľ čo srdce prináša Bohu modlitby v čistote. Toto je počiatok života v pravej samote, a tí ktorí zlyhajú v takomto počiatku sa márne vyčerpávajú. [Keď autor píše o samote, má na mysli samotu mníšskej cely. — pozn. prekl.]
Počiatkom tejto modlitby nie je hľadenie do neba, pozdvihnutie rúk, sústredenie myšlienok a volanie o pomoc z neba. Toto sú, ako sme hovorili, znaky prvej formy sebaklamu. Ani nezačína, ako druhá metóda, strážením zmyslov pomocou intelektu, zatiaľ čo si nevšíma nepriateľov útočiacich zvnútra. V takomto prípade je osoba napádaná démonmi, namiesto toho, aby napádala ona ich; keď je zranená, nevie o tom; keď padne do zajatia, nedokáže sa brániť pred únoscami. Jej nepriatelia ju ustavične napádajú, zozadu i tvárou v tvár, a napĺňajú ju samoľúbosťou a nadutosťou.
(pokračovanie nabudúce…)
Archív kategorií: Mníšske texty
Poslušnosť — iná cesta do vlasti
Obsculta, o fili, præcepta magistri, et inclina aurem cordis tui, et admonitionem pii patris libenter excipe et efficaciter conple, ut ad eum per obœdientiæ laborem redeas, a quo per inobœdientiæ desidiam recesseras.
Počúvaj, synu, prikázania majstra, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života, aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.
—Regula sv. Benedikta, Prológ, 1-2.
O poslušných a neposlušných je napísané: „Myseľ spravodlivého rozjíma o poslušnosti, ústa bezbožných sú zvrátené.“ [Prís 15, 28 (Vg.)] Pokorný mních totiž, keď sa snaží preukázať poslušnosť príkazom svojich starších kvôli láske k večnému životu, najprv v mysli rozjíma o poslušnosti. Avšak neposlušný, keď pohŕda vyplnením príkazov nadriadených, protirečí drzými slovami. Takto sa napodobňujúc neposlušnosť Adama vzďaľuje od Boha. Avšak pokorný mních sa napodobňujúc poslušnosť Krista vracia k Bohu. Adam totiž zhrešil, a ani nespoznal svoj hriech, ani sa z neho nesnažil kajať. Kristus však, ktorý „sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach“, ale aby nás vykúpil z hriechu, stal sa poslušným otcovi až na smrť a v nevinnosti zniesol za nás utrpenie a smrť, zanechal nám príklad, aby sme napodobňovaním nasledovali jeho stopy. V padnutom Adamovi sme padli všetci a stratili sme všetky dobrá. V Kristovi však znovu vstávame a dostávame väčšie (veci) a bez miery, teda ak sa vytrvalo držíme jeho stôp. Adam nás zaťažil všetkými zlami skrze vlastnú vinu, ale príchod Krista nás oslobodil skrze milosť; a aby som to povedal úplne: Neposlušnosť Adama nám odňala raj, poslušnosť Krista nám darovala aj kráľovstvo. Teda ako sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzďaľujeme od Boha, námahou poslušnosti sa k Bohu vraciame, aby sa v nás vyplnilo (slovo Písma): „Inou cestou sa vrátili do svojej vlasti.“
— Opát Smaragdus (9. stor.), Výklad Reguly sv. Benedikta, CCM 8, 11, 7-27.
Pokora a bratstvo
Boli dvaja bratia súrodenci, ktorí žili duchovným životom ako mnísi, ale boli pokúšaní zlostným satanom, ktorý ich chcel všemožne rozdeliť. Istého dňa podvečer, podľa zvyku, mladší brat vzal sviecu a postavil ju na svietnik. Ale zlo konajúci satan ju zhodil a svieca zhasla. Využijúc túto situáciu, pripravil diabol pascu, aby medzi nimi vznikol spor. Starší brat povstal a zo zúrivosťou začal biť svojho brata. Ten padol na zem a začal prosiť svojho brata hovoriac: „Buď veľkodušný, pane, a ja znovu tú sviecu zapálim!“ Pretože mu však hnevlivo neodpovedal, ihneď od nich zlostný satan s hanbou odstúpil a tej noci prišiel ku kniežaťu satanov a oznámil mu, hovriac: „Kvôli pokore toho mnícha, ktorý padol na zem a ospravedlňoval sa svojmu bratovi, som ich nepremohol a Boh, vidiac jeho pokoru, vylial na neho svoju milosť. Ja som však na sebe pocítil utrpenie a muky, lebo som ich nedokázal rozdeliť.“.
Keď tie slová počul pohanský kňaz, ktorý tam býval, skrúšilo sa jeho srdce v bázni a láske k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pochopil vtedy, že úcta vzdávaná modlám je zvádzaním a skazou duší. Všetko preto zanechal a rýchlo prišiel do kláštora svätých otcov a rozpovedal im všetko, čo v zlosti hovorili medzi sebou satani. A keď ho svätí otcovia poučili spasiteľnými napomenutiami, bol pokrstený a započal svätý život mníchov. A s pomocou a spoluprácou Božej milosti sa stal najváženejším mníchom a dosiahol takú veľkú čnosť pokory, že všetci sa jeho pokore divili.
On tiež rozprával ako celú moc našich protivníkov diablov ničí túžba po pravdivej pokore. Náš Pán Ježiš Kristus pokorou triumfoval nad diablom a porazil celú jeho moc. Tiež dodával, že často počul, ako sa diabli rozprávali medzi sebou: „Skutočne, keď povzbudzujeme ľudské srdcia ku hnevu, tak ak niekto trpezlivo pretrpí urážky a zneváženia, a obrátiac sa, začne sa ešte viac modliť o pokoj, hovoriac: ‚Naozaj, ja som zhrešil‘, ihneď cítime, že vädne celá naša sila, keď sa priblíži k tým, čo majú mocou Božej milosti čnosť pokory.“
— Commonitiones Sanctorum Patrum (5.-6. stor.), IV., 2 (1077)
Mariánska úcta
Mariánska úcta je dokonalou cestou, aby sme prišli ku Kristovi a spojili sa s ním. (…)
Najvyšší zostúpil dokonale a božsky skrze Máriu až k nám, nič nestratiac zo svojho Božstva ani zo svojej svätosti a aj nám je skrze ňu možné vystupovať k Najvyššiemu bez akejkoľvek obavy.
Neobsiahly dal sa dokonale pojať a obsiahnuť Máriou, bez najmenšej straty svojej nesmiernosti, a preto aj my, bez akejkoľvek výnimky sa musíme nechať dokonale obsiahnuť a viesť touto pokornou Pannou.
Nedostupný sa k nám priblížil, tesne, dokonale, áno i osobne sa spojil s naším človečenstvom skrze Máriu, bez najmenšej ujmy svojej velebnosti. Skrze Máriu sa môžeme i my priblížiť k Bohu a dokonale, tesne sa spojiť s jeho velebnosťou bez strachu, že budeme odmietnutí. Konečne Ten, ktorý je, ráčil prísť k tomu, čo nie je a učiniť, aby to, čo nie je, stalo sa bohom v Tom, ktorý je. Urobil to dokonale, úplne sa dal a podrobil pokornej Panne Márii, neprestanúc byť v čase Tým, ktorý je v celej večnosti. Práve tak my skrze Máriu hoci nie sme nič, môžeme sa stať podobnými Bohu milosťou a slávou, ak sa jej dáme tak dokonale a úplne, aby sme boli nič sami sebe a všetko v nej, bez obavy, že zablúdime.
(…)
Mariánska úcta, ktorej učím, nie je nová, je veľmi dávna. Nemožno presne označiť, kedy sa začína. Predsa je však isté, že v Cirkvi nachádzame jej stopy už mnoho storočí. Sv. Odilo, opát v Cluny, ktorý žil okolo roku 1040, bol z jedným prvých, ktorí ju verejne konali vo Francúzsku, ako sa uvádza v jeho životopise. Kardinál Peter Damiani hovorí, že roku 1036 blahoslavený Marin, jeho brat sa úplne zasvätil Panne Márii v prítomnosti svojho spovedníka veľmi povzbudzujúcim spôsobom.
— sv. Ľudovít Mária Grignion de Montfort, O pravej úcte k Pane Márii
Láska môže uchopiť Boha
Rozumné stvorenia ako ľudia a anjeli vlastnia dve základné schopnosti: poznávaciu silu a milujúcu silu. Nik nemôže plne obsiahnuť nestvoreného Boha svojím poznaním; ale každý ho môže, rôznym spôsobom, plne uchopiť láskou. Skutočne toto je nekončiaci zázrak lásky: že jedna milujúca osoba, skrze svoju lásku, môže uchopiť Boha, ktorého bytie napĺňa a presahuje celé stvorenie. A toto úžasné dielo lásky pokračuje navždy, lebo ten, koho milujeme, je večný. Ktokoľvek má milosť oceniť pravdu toho o čom hovorím, nech si vezme moje slová k srdcu, lebo zakúsiť túto lásku je radosťou večného života, kým stratiť ju je večným trápením.
Ten, kto si s pomocou Božej milosti uvedomí ustavičné pohyby vôle a naučí sa smerovať ich k Bohu nikdy nebude ukrátený o zakúsenie čohosi z nebeských radostí už v tomto živote a v budúcom ich zaiste vychutná naplno. Teraz už vidíš prečo ťa nabádam k tomuto duchovnému dielu? Dal by si sa naň prirodzene, ak by človek nebol zhrešil, lebo človek bol stvorený pre lásku a všetko ostatné bolo stvorené, aby bola láska možná. Každopádne, dielom kontemplatívnej lásky bude človek uzdravený. Zlyhajúc v tomto diele sa prepadá hlbšie do hriechu, stále ďalej a ďalej od Boha, ale vytrvajúc v ňom postupne povstáva z hriechu a rastie v božskej blízkosti.
Anonym (14. stor.): Oblak nepoznania (The Cloude of Unknowyng), úryvok zo 4. kap.