„Tak vidíte, vaše Bogoľubie, nielen vo svätom židovskom ľude, ľude milovanom Bohom, ale aj u pohanov, ktorí nepoznali Boha, bolo zachované isté poznanie Boha — takto, môj synu, jasné a rozumné poňatie konania nášho Pána Boha Ducha Svätého v človeku, prostredníctvom vnútorného i vonkajšieho chápania, môže uistiť kohokoľvek, že sa skutočne jedná o konanie nášho Pána Boha Ducha Svätého a nie o prelud nepriateľa. Takto to bolo od Adamovho pádu až po príchod Pána Ježiša Krista na tento svet v tele. Bez tohto rozlíšiteľného uvedomenia si činnosti Ducha Svätého, ktoré bolo vždy zachované v ľudskej prirodzenosti, ľudia by nemohli naisto vedieť, či ovocie ženinho potomstva, ktoré bolo prisľúbené Adamovi a Eve, prišlo do sveta rozšliapnuť hadovu hlavu (Gn 3, 15).

Svätý Duch predpovedal svätému Simeonovi, ktorý mal vtedy 65 rokov, tajomstvo panenského počatia a narodenia Krista z prečistej vždy panny Márie. Potom čo ďalej žil z milosti Ducha Svätého 300 rokov, v 365 roku svojho života otvorene v Pánovom chráme povedal, že skrze dar Svätého Ducha naisto vie, že toto bol ten sám Kristus, Spasiteľ sveta, ktorého nadprirodzené počatie a narodenie z Ducha Svätého mu bolo predpovedané anjelom pred 300 rokmi. A potom tam bola aj svätá Anna, prorokyňa, dcéra Fanuela, ktorá od svojho ovdovenia slúžila Pánu Bohu v Božom chráme 80 rokov a o ktorej sa vedelo, že je spravodlivá vdova, čistá Božia služobníčka, vďaka zvláštnym darom milosti, ktoré prijala. Jej bolo tiež oznámené, že toto bol skutočný Mesiáš, prisľúbený svetu, pravý Kristus, Boh a človek, Kráľ Izraela, ktorý prišiel spasiť Adama a ľudstvo.

Ale keď náš Pán Ježiš Kristus zakončil celé dielo spásy, po svojom Zmŕtvychvstaní, dýchol na apoštolov, obnovil dych života, ktorý Adam stratil a dal im tú istú milosť Všesvätého Ducha Božieho. Ale to nebolo všetko. Tiež im povedal, že bude pre nich lepšie aby odišiel k Otcovi, lebo ak by neodišiel, Duch Boží by neprišiel do sveta. Ale ak on, Kristus, odíde k Otcovi, on sám ho pošle do sveta a on, Potešiteľ, ich bude viesť a tiež všetkých, ktorí budú nasledovať ich náuku, do celej pravdy a pripomenie im všetko, čo im povedal, kým bol vo svete. Čo bolo vtedy sľúbené, bola milosť nad milosťou (Jn 1, 16).

Potom v deň Turíc na nich slávnostne zoslal Svätého Ducha v divokom vetre vo forme ohnivých jazykov, ktoré vzplanuli na každom z nich a vstúpili do nich a naplnili ich ohnivou silou božskej milosti, ktorá vanie ako rosa a koná s jemnosťou v dušiach, ktoré majú účasť na jej sile a konaní. A táto istá oheň dajúca milosť Svätého Ducha, ktorá sa dáva všetkým nám, veriacim v Krista, vo sviatosti Svätého krstu, je spečatená sviatosťou birmovania na hlavných častiach nášho tela, ako ustanovila Svätá cirkev, večná správkyňa tejto milosti. Hovorí sa: ‚Pečať daru Ducha Svätého.‘ Kam kladieme naše pečate, vaše Bogoľubie, ak nie na nádoby, ktoré obsahujú veľmi cenné poklady? Ale čo na zemi môže byť vyššie a čo cennejšie, než dary Svätého Ducha, ktoré sú zoslané na nás pri sviatosti Svätého krstu? Táto krstná milosť je taká veľká a nenahraditeľná, tak potrebná pre človeka, že ani heretik jej nie je pozbavený až do jeho smrti; to znamená, do konca obdobia ustanoveného zhora Božou prozreteľnosťou ako celoživotná skúška človeka na zemi, aby sa videlo, čo dokáže dosiahnuť mocou milosti, udelenou mu zhora.

A ak by sme nikdy nezhrešili po našom krste, zostali by sme navždy svätými Boha, neporušenými a čistými od všetkej poškvrny tela i duše. Ale beda: hoci rastieme postavou, nerastieme v milosti a v poznaní Boha, ako náš Pán Ježiš Kristus — skôr naopak, stávame sa čoraz horšími a strácame milosť Všesvätého Ducha Božieho a stávame sa hriešnymi v rozličnej miere. Ale ak je človek pohnutý Božou múdrosťou, ktorá hľadá našu spásu a zahŕňa všetko, a ak je rozhodnutý vzhľadom na ňu obetovať skoré hodiny dňa Bohu a bdieť, aby získal jeho večnú spásu, tak v poslušnosti jej hlasu sa musí ponáhľať obetovať pravé pokánie za všetky svoje hriechy a musí praktizovať čnosti, ktoré sú v protiklade spáchaným hriechom. Potom skrze čnosti, praktizované pre Krista, dosiahne Svätého Ducha, ktorý koná v nás a ustanovuje v nás Božie kráľovstvo. Božie slovo nehovorí nadarmo: Božie kráľovstvo je vo vás (Lk 17, 21) a trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). To znamená: tí ľudia, ktorí nehľadiac na putá hriechov, ktoré ich zväzujú a nepúšťajú ich k nášmu Spasiteľovi, v dokonalom pokání, neberúc ohľad na silu tých hriešnych pút, snažia sa ich roztrhnúť — takí ľudia sa pred Božím pohľadom javia belší ako sneh vďaka jeho milosti. Poďte, hovorí Pán: hoci ste kvôli vašim hriechom ako šarlát, urobím vás belšími ako sneh (Iz 1, 18).

Takých ľudí kedysi videl svätý videc Ján Teológ oblečených do bielych rúch, čiže do rúch ospravedlnenia, a s palmami v ich rukách ako znak víťazstva a spievali Bohu nádhernú pieseň: Aleluja. A nikto nemohol napodobniť krásu ich piesne. O nich povedal Boží anjel: To sú tí, ktorí vyšli z veľkého súženia a očistili si ich rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi (Zjv 7, 9-14). Boli obmytí ich utrpením a zbielení v účasti na nepoškvrnených a životodarných tajomstvách Tela a Krvi najčistejšieho a nepoškvrneného Baránka — Krista, ktorý bol zabitý pred všetkými vekmi z vlastnej vôle pre spásu sveta a ktorý je neustále zabíjaný a lámaný až doteraz, ale nikdy sa nevyčerpá. Skrze sväté tajiny dostávame večnú a nehynúcu spásu ako pokrm na cestu do večného života, ako milú odpoveď pri jeho strašnom súde a cennú vynáhradu, presahujúcu všetko naše chápanie, za ovocie stromu života, ktorého by nás nepriateľ ľudstva, Lucifer, ktorý padol z neba, chcel pozbaviť. Aj keď nepriateľ a diabol zviedol Evu a Adam padol s ňou, predsa im Pán nielen sľúbil Vykupiteľa v ovocí ženinho potomstva, ktorý smrťou zničil smrť, ale aj nám všetkým dal v žene, vždy panne Márii, Božej Matke, ktorá šliape hlavu hada v sebe a v celom ľudskom rode, ustavičnú prostredníčku s jej Synom a naším Bohom a neporaziteľnú a ustavičnú orodovníčku aj pre tých najzúfalejších hriešnikov. Preto sa Božia Matka nazýva ‚Záhuba démonov‘, lebo nie je možné, aby diabol zničil človeka, pokiaľ sa ten utieka k pomoci Matky Božej.

(pokračovanie nabudúce…)

„Stali sme sa tak necitliví k dielu našej spásy, že mnohé výroky Svätého písma neprijímame v tom zmysle ako boli písané. A to všetko preto, že nehľadáme Božiu milosť, nedovoľujeme jej v pýche našich myslí zabývať sa v duši a preto nemáme pravdivého osvietenia od Pána, ktoré vysiela do sŕdc ľudí, ktorí celým srdcom hľadajú a túžia po Božej spravodlivosti a svätosti.

Nuž napríklad: Mnohí hovoria, že keď sa v Biblii hovorí: Boh vdýchol dych života do Adama prvostvoreného, ktorého stvoril z prachu zeme, znamená to, že do tej chvíle nebolo ľudskej duše ani ducha v Adamovi, ale len telo vytvorené z prachu zeme. Tento výklad je nesprávny, lebo Pán Boh stvoril Adama z prachu zeme v tom stave, ako dosvedčuje svätý Pavol: aby sa zachoval váš duch, duša i telo neporušené v deň príchodu nášho Pána Ježiša Krista (1 Sol 5, 23). A všetky tieto tri časti našej existencie boli stvorené z prachu zeme a Adam nebol stvorený mŕtvy, ale ako konajúce bytie, podobne ako iné živočíchy na zemi, oživené Božím stvorením.

No a v tomto je pointa: že ak by Pán Boh nebol potom vdýchol v jeho tvár ducha života, čiže milosť Pána Boha Ducha Svätého, ktorý vychádza od Otca, spočíva v Synovi a kvôli Synovi je zoslaný do sveta, tak akoby Adam nebol stvorený nad ostatné Božie stvorenia, ako uvenčenie stvorenia na zemi, tak by to bolo, keby nemal v sebe Ducha Svätého. Duch Svätý pozdvihol Adama na hodnosť podobného Boha a hoci by mal telo i dušu i ducha, bez Ducha Svätého by bol podobný len ostatným stvoreniam. Keď Pán Boh vdýchol v Adamovu tvár dych života, vtedy, podľa Mojžišových slov, sa Adam stal oživujúcim duchom, to znamená podobným vo všetkom Bohu, ako je aj On na veky vekov nesmrteľný. Adam bol stvorený tak, že nepodliehal ani jednému stvorenému prvku, voda ho nemohla utopiť, oheň ho nemohol spáliť, zem ho nemohla pohltiť do svojich priepastí, ani vzduch mu nemohol uškodiť žiadnym spôsobom. Všetko mu bolo podriadené, ako Bohom milovanému, ako cárovi a pánovi stvorenia a všetko zhliadalo k nemu, ako ku korune Božích stvorení. Adam bol vďaka dychu života, ktorý bol vdýchnutý do jeho tváre stvoriteľskými perami Boha, Stvoriteľa a Vládcu všetkého, tak múdry, že nebolo a asi nikdy nebude múdrejšieho a rozumnejšieho človeka na zemi. Keď mu Pán prikázal, aby pomenoval všetky stvorenia, každému dal meno, ktoré úplne vyjadrovalo jeho vlastnosti a schopnosti dané Bohom pri stvorení.

Následkom tohto daru, čiže nadprirodzenej milosti Boha, ktorá bola v ňom vliata dychom života, mohol Adam vidieť a pochopiť Pána prechádzajúceho sa v raji, porozumieť jeho slovám, rozumieť rozhovorom svätých anjelov, jazyku všetkých zvierat, vtákov a plazov a všetkému čo je teraz skryté pred nami, padnutými a hriešnymi stvoreniami. Toto všetko bolo Adamovi jasné pred jeho pádom. Takúto veľkú múdrosť a silu a všemocnosť a všetky ďalšie dobré a sväté vlastnosti daroval Pán Boh aj Eve, keď ju stvoril nie z prachu zeme, ale z Adamovho rebra v raji slastí, vysadenom uprostred zeme.

Aby mohli ľahko a neustále udržiavať v sebe nesmrteľné, Bohomilostivé a dokonalé vlastnosti tohoto dychu života, vysadil Boh do stredu raja strom života, do plodov ktorého dal všetku podstatu a plnosť darov božského dychu života. Ak by Adam a Eva nezhrešili, mohli by oni i všetko ich potomstvo požívaním plodov stromu života udržať v sebe večnú životodarnú silu Božej milosti a nesmrteľnosť, večnú mladú plnosť síl tela, duše i ducha, a tak až po všetky veky.

Keď však okúsili strom poznania dobra a zla — predčasne a proti Božiemu príkazu — spoznali rozdiel medzi dobrom a zlom a podľahli všetkým trápeniam, ktoré sú následkom prestúpenia Božieho príkazu, a stratili neoceniteľný dar milosti Božieho Ducha, takže až do samotného príchodu Bohočloveka Ježiša Krista na svet, nebolo ešte Božieho Ducha vo svete, pretože Ježiš ešte nebol oslávený (Jn 7, 39).

Avšak to neznamená, že by vôbec nebolo Božieho Ducha vo svete, ale jeho prítomnosť nebola natoľko zjavná. Zjavovala sa len navonok a ľudstvu boli známe len znaky jeho prítomnosti vo svete. Takto boli napríklad mnohé tajomstvá v súvislosti s budúcou spásou ľudského rodu zjavené Adamovi a Eve po páde. Kain mohol napriek svojej bezbožnosti a priestupku ľahko pochopiť hlas, v ktorom bola milosť a božskosť. Noe sa zhováral s Bohom. Abrahám videl Boha a jeho deň a zaradoval sa (porov. Jn 8, 56). Milosť Ducha Svätého, konajúca navonok, sa tiež zrkadlí vo všetkých prorokoch Starého zákona a svätých Izraela. Neskôr ustanovili židia zvláštne prorocké školy, kde sa synovia prorokov učili rozpoznávať znaky zjavenia Boha, alebo anjelov a rozlišovať konanie Ducha Svätého od zvyčajných prírodných úkazov pozemského života bez milosti. Simeon, ktorý držal Boha vo svojich rukách, Kristovi starí rodičia Joachim a Anna a iní nespočetní svätí Boží sluhovia mali často rôzne božské videnia, zjavenia a počuli hlasy, ktoré boli potvrdené zjavnými zázračnými udalosťami. Aj keď nemali tú silu ako v Božom ľude, predsa sa prítomnosť Božieho Ducha ukázala aj u pohanov, ktorí nepoznali pravého Boha, pretože dokonca aj uprostred nich našiel Boh vyvolený ľud. Tak napríklad existovali panny-prorokyne nazývané Sybily, ktoré prisľúbili panenstvo neznámemu Bohu, Stvoriteľovi vesmíru, najmocnejšiemu vládcovi sveta, ako ho poznali pohania. Pohanskí filozofi, aj keď tápali v temnote nepoznania Boha, predsa hľadali pravdu, ktorú Boh miluje. Preto mohli, skrze hľadanie, ktoré sa Bohu páči, mať účasť na Božom Duchu. Je napísané, že národy, ktoré nepoznajú Boha, konajú prikázania zákona podľa prirodzenosti a robia čo sa Bohu páči (porov. Rm 2, 14). Pán až tak chváli pravdu, že o nej sám hovorí vo Svätom Duchu: Pravda vyrástla zo zeme a spravodlivosť zhliadla z neba (porov. Ž 84 [85], 11).“

(pokračovanie nabudúce…)