Zanechajme našich rodičov a pokrvných a priateľov a ženu a deti a vlastníctvo a všetky príjemnosti života, ak majú byť prekážkou zbožnosti. Máme sa modliť, aby sme neprišli do pokušenia. Ale ak sme povolaní k mučeníctvu, so stálosťou vo vyznávaní jeho mena, a ak sme kvôli tomuto trestaní, radujme sa a ponáhľajme sa k nesmrteľnosti. Keď nás prenasledujú, nečudujme sa. Nemilujme tento svet, ani ľudské chvály, ani slávu a úctu vladárov, ako niektorí židia, ktorí obdivovali veľké diela Pána, no kvôli strachu z veľkňazov a vladárov mu neuverili. To preto, lebo milovali ľudskú chválu viac, ako Božiu. No teraz, na základe dobrého vyznania, nielen spasíme seba, ale aj utvrdíme tých, ktorí sú novopokrstení [doslova novoosvietení — pozn. prekl.] a upevníme vieru katechumenov. Ale ak zamietneme niektorú časť nášho vyznania a poprieme božskosť kvôli slabosti nášho presvedčenia a strachu z veľmi krátkeho trestu, nielen že sa pripravíme o večnú slávu, ale staneme sa aj príčinou skazy iných. A tak dostaneme dvojitý trest, ako prináleží tým, ktorí popreli, že to, čím sa kedysi tak chválili, je vlastne nesprávnou náukou.
Preto nebuďme príliš unáhlení voči nebezpečenstvám, lebo Pán hovorí: Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia; duch je skutočne ochotný, ale telo slabé. A ak sa dostaneme do nebezpečenstiev, neobávajme sa, ani sa nehanbime kvôli nášmu vyznaniu. Lebo ak sa niekto poprením vlastnej nádeje, ktorou je Ježiš Kristus, Boží Syn, zachráni od dočasnej smrti a ďalší deň smrteľne ochorie a odíde z tohto života, či nepríde o dočasné veci a zároveň nestratí večné? Ale nech sa ten, komu je udelená mučenícka česť, veselí s radosťou v Pánovi, akoby takto dosiahol veľkú korunu a odišiel z tohto života vďaka svojmu vyznaniu. Aj keby bol len katechumenom, nech odíde bez starostí, lebo jeho utrpenie pre Krista sa mu stane opravdivejším krstom, keďže skutočne zomiera s Kristom. Nech sa teda skutočne veselí z napodobenia svojho Učiteľa, keďže je napísané: Vy buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Učiteľ. Nuž teda ich a náš Učiteľ, Pán Ježiš, bol udieraný kvôli nám, podstúpil urážky a posmech s trpezlivosťou. Pľuli na neho, bili ho po tvári, postrkovali a po zbičovaní ho pribili na kríž. Mal piť víno s octom a keď vyplnil všetko, čo bolo napísané, povedal jeho Bohu a Otcovi: Do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Preto teda nechajte toho, kto túži byť jeho učeníkom, aby úprimne nasledoval jeho utrpenie. Nech napodobňuje jeho trpezlivosť vo vedomí, že ak by ho aj ľudia chceli upáliť, nič mu neuškodí, ako trom mládencom, a ak niečo vytrpí, dostane odmenu od Pána, veriac v jedného a jediného pravého Boha a Otca, skrze Ježiša Krista, Veľkňaza a Vykupiteľa našich duší a odmeniteľa našich utrpení. Jemu sláva na veky. Amen.
— Apoštolské konštitúcie (4. stor.), V, I, 6
Archív kategorií: Mníšske texty
Zem sa stala nebom
Dnes sa nám zem stala nebom — nie kvôli tomu, žeby na zem z neba zostúpili hviezdy, ale do nebies vystúpili apoštoli, lebo bola vyliata hojná milosť Svätého Ducha a celý zemekruh pretvorila na nebo, nemeniac prirodzenosť, ale meniac vôľu.
Našla totiž mýtnika a urobila z neho evanjelistu. Našla prenasledovateľa, a navrátila ho ako apoštola. Našla lotra a voviedla ho do raja. Našla hriešnicu, a urobila ju rovnou z pannou. Našla mágov, a prejavila v nich evanjelistov. Odohnala zlobu a priviedla milotu. Vykorenila otroctvo a priniesla slobodu. Oslobodila od dlhu a priniesla Božiu milosť. Teda zem sa stala nebom, a ako to často hovorím, predsa tak hovoriť neprestanem.
A náhle sa z neba ozval zvuk akoby nadchádzajúceho víchru a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. A ukázali sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa: nie ohňa, ale akoby ohňa. „Ak ohňa, akože nehoreli?“ pýta sa žid. Ja mu odpovedám: Ak to bol oheň, akože nespálil krík, krehké drevo? Čo je od ohňa silnejšie? Čo od kríka krehkejšie? A ani drevo nezhorelo, ani oheň nevyhasol.
A ako to, že nespálil telá troch mládencov, ale obrátil pec na rosu a uhlíky vyzerali akoby ruže? Bojovalo telo s ohňom a telo dosiahlo víťazstvo: a čo bolo jemnejšie ako vosk, stalo sa pevnejšie ako oceľ. Vysvetľujem tu staré veci, ktoré sa udiali preto, aby ste mohli uveriť pravde. Pretože Duch Svätý sa zjavil v ohni, aby ho myseľ mohla rýchlo prijať. Nielen preto, ale aj kvôli tomu, že ako oheň stravuje tŕnie, tak aj Duch rozrušuje hriechy.
— sv. Ján Zlatoústy, Reč I na Turíce (výňatok)
Božia bázeň
Otcovia rozprávali, že človek nadobúda Božiu bázeň najprv prostredníctvom pamätania na smrť a trest, potom prostredníctvom večerného zisťovania, ako strávil deň, a opäť ráno, ako noc; po tretie prostredníctvom odmietnutia bezohľadnosti a nakoniec prostredníctvom zväzku s človekom, ktorý sa bojí Boha. Bolo nám totiž povedané, že istý brat sa opýtal starca: „Otče, čo mám robiť, aby som sa naučil Božej bázni?” A starec odpovedal: „Choď, pridaj sa k človeku, ktorý sa bojí Boha a on svojím príkladom naučí aj teba.“
A Božiu bázeň strácame skrze opačné konanie: prostredníctvom zabúdania na smrť a trest, prostredníctvom chýbajúceho bdenia nad sebou a zamyslenia sa nad životom, keď žijeme nedbalo a prebývame s ktovie kým; nakoniec prostredníctvom bezočivosti, a to je najhoršie, to je už úplné zničenie. Čo totiž viac pozbavuje dušu bázni Božej, než bezočivosť? Preto otec Agaton, keď sa ho opýtali na bezočivosť, odpovedal, že ona je ako silný uragán, ktorý keď sa strhne, všetci sa pred ním kryjú a ono privádza ovocie stromov navnivoč. Vidíš, môj pane, moc zla? Vidíš jeho zlobu? A keď sa ho znova opýtali: „Je bezočivosť skutočne až taká hrozná?“ Odpovedal: „Niet hroznejšej vady ako bezočivosť, lebo ona je zdrojom všetkých vád, pretože vytrháva z duše Božiu bázeň. Keďže teda Božia bázeň odvádza od zlého, tak je samozrejmé, že tam kde niet Božej bázne sú všetky vady a vášne. Nechže Boh uchráni naše duše od zhubnej vady bezočivosti!“
— Rôzne ponaučenia nášho otca svätého Doroteja, 52
Spolu s Ním
A ak On vystúpil do neba (Lk 24, 51), vystúp s ním. Buď jedným z anjelov, ktorí ho sprevádzajú, alebo jedným z tých, ktorí ho prijímajú. Otvor brány, alebo ich vyzdvihni, aby mohol vstúpiť ten, kto bol povýšený po umučení. Odpovedz tým, ktorí pochybujú a pýtajú sa: „Kto je ten Kráľ slávy?“, pretože nesie zo sebou svoje telo a znaky svojho umučenia, ktoré nemal, keď zostupoval; povedz im, že on je Pán silný a mocný, vo všetkých veciach, ktoré urobil a robí, vo svojom boji a triumfe pre ľudstvo.
(…)
Boli sme stvorení, aby sme boli šťastní. Boli sme šťastní, keď sme boli stvorení. Bol nám zverený Raj, aby sme mohli užívať život. Dostali sme Prikázanie, aby sme získali česť, keď ho budeme dodržiavať; nie žeby Boh nevedel čo sa stane, ale pretože ustanovil zákon slobodnej vôle. Boli sme podvedení, pretože sme podľahli závisti. Boli sme vykázaní, pretože sme sa dopustili priestupku. Postili sme sa, pretože sme sa nechceli postiť, premožení Stromom poznania. Pretože Prikázanie bolo starobylé, zároveň s nami, a bolo akoby vychovávateľom našich duší a uzdou prepychu, ktorej sme boli rozumne podriadení, aby sme jeho dodržiavaním znovu získali to, čo sme stratili, keď sme ho nedodržali. Potrebovali sme vteleného Boha, Boha, ktorého zabili, aby sme mohli žiť. Zabili nás spolu s ním, aby sme mohli byť očistení; vstali sme opäť spolu s ním, pretože nás zabili spolu s ním; boli sme oslávení s ním, pretože sme s ním znovu vstali.
— sv. Gregor Nazianský, Oratio 45, 25. 28 (Druhá reč o Pasche)
Modlitba srdca, časť 4.
Otázka: Prečo nemôže mních dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom prvej a druhej formy?
Odpoveď: Pretože nepostupuje v správnom poriadku. Svätý Ján Klimak prirovnáva tieto metódy k rebríku, hovoriac: „Niektorí krotia vášne; iní praktizujú spev žalmov, tráviac väčšinu času v tomto; iní sa venujú modlitbe; a iní obracajú svoj zrak k hĺbkam kontemplácie. Keď skúmame túto otázku, použime analógiu rebríka.“ Tí, ktorí chcú vystúpiť po rebríku, nezačínajú zhora a nezostupujú, ale začínajú zdola a vystupujú. Vystúpia na prvý stupeň, potom na druhý a potom na ostatné. Takto môžeme vystúpiť zo zeme do neba. Ak teda chceme dosiahnuť dokonalý vzrast Kristovej plnosti, ako deti, ktoré rastú, musíme začať vystupovať na rebrík pred nami, pokiaľ krok po kroku nedosiahneme úroveň dospelého muža a potom starca.
Prvým stupňom mníšskeho stavu je skrotenie vášní. Toto je stav začiatočníkov.
Druhou priečkou, alebo stupňom, ktorým človek duchovne rastie z detstva do mladosti, je vytrvalé praktizovanie spevu žalmov. Pretože po skrotení vášní a ich upokojení, prináša psalmódia potešenie jazyku a je Bohom vítaná, keďže nemožno spievať Pánovi v cudzej krajine (porov. Ž 137, 4), to znamená, z rozvášneného srdca. Toto je znakom tých, ktorí robia pokroky.
Treťou priečkou, alebo stupňom v živote, označujúcim duchovný prechod z mladosti do dospelosti, je vytrvalosť v modlitbe. Toto je stupeň tých, ktorí už značne pokročili. Modlitba sa líši od psalmódie, ako sa dospelý muž líši od mládenca a dieťaťa, podľa schémy, ktorú sledujeme.
Okrem toho existuje štvrtá priečka, alebo stupeň v duchovnom živote, ktorá prináleží mužovi so šedivými vlasmi. Táto označuje neochvejné pohltenie v kontemplácii a je stavom dokonalých. Takto sa cesta končí a dosahuje sa vrch rebríka.
Keďže sa jedná o cestu, v ktorej bolo všetko ustanovené a usporiadané Duchom, nie je možné, aby sa dieťa stalo dospelým a starcom, len ak najprv vystúpi na prvú priečku rebríka a tak ďalej postupuje k dokonalosti.
(…)
Boh od nás žiada len jedno: aby sme bdelosťou očistili naše srdcia. Ako hovorí sv. Pavol, ak je koreň svätý, budú aj konáre a ovocie sväté (porov. Rim 11, 16). Ale ak bez nasledovania postupnosti, o ktorej sme hovorili, pozdvihneš oči a intelekt k nebesiam, v nádeji, že uvidíš intelektuálnu skutočnosť (čiže duchovnú, ktorá sa nedá vidieť telesne — pozn. prekl.), uvidíš fantázie namiesto pravdy. Pretože naše srdce nie je očistené, ako sme mnohokrát povedali, prvá a druhá metóda pozornosti nás nemôžu priviesť k pokroku.
— Svätý Simeon Nový Teológ, Tri metódy modlitby (výťah)
Modlitba srdca, časť 3.
Naši svätí otcovia počúvali Pánove slová: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, smilstvá, nečistota, krádeže, krivé svedectvá, rúhania; toto sú veci, ktoré znečisťujú človeka“ (Mt 15, 19-20); a tiež ho počúvali, keď nás vyzýva vyčistiť vnútro čaše, aby aj vonkajšok mohol byť čistý (porov. Mt 23, 26). Preto opustili všetky ostatné formy duchovnej práce a sústredili sa úplne na tejto jednej úlohe stráženia srdca, v presvedčení, že prostredníctvom tejto praxe získajú tiež všetky ostatné čnosti, kdežto bez nej by nebolo možné upevniť žiadnu. Niektorí z otcov nazývali túto prax spočinutím srdca [v orig. ἡσυχία], iní pozornosťou, iní strážením srdca, iní bdelosťou a odmietnutím, a znova iní skúmaním myšlienok a strážením mysle. Ale všetci z nich rovnako obrábali pôdu svojho vlastného srdca, a takto boli živení božskou mannou (porov. Ex 16, 15). Kazateľ hovorí o tomto, keď vraví: „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti; a kráčaj cestami svojho srdca“ (Kaz 11, 9), v nevinnosti, vyháňajúc zlosť zo svojho srdca; a „ak proti tebe povstane duch vládcu, neopúšťaj svoje miesto“ (Kaz 10, 4), mysliac „miestom“ srdce. Podobne náš Pán tiež hovorí: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,“ (Mt 15, 19) a: „Nebuďte ustarostení.“ (Lk 12, 29) A opäť: „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie do života.“ (Mt 7, 14) Inde tiež hovorí: „Blažení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3); to znamená, že blažení sú tí, ktorí sú slobodní od každej svetskej myšlienky. Svätý Peter hovorí podobne: „Buďte pozorní, bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Pt 5, 8) A svätý Pavol hovorí veľmi prosto Efezanom o strážení srdca: „Nezápasíme proti telu a krvi“ (Ef 6, 12), atď. A naši svätí otcovia tiež hovorili vo svojich spisoch o strážení srdca, ako tí, ktorí si to želajú, môžu sami prečítať zo sv. Marka Askétu, sv. Jána Klimaka, sv. Hesychia Kňaza, sv. Filotea zo Sinaja, sv. Izaiáša Pustovníka a sv. Barsanufia a z celej knihy Raj otcov.
(pokračovanie nabudúce…)
Modlitba srdca, časť 2.
Ak túžiš podujať sa na túto svetlú a radostnú úlohu, začni ako ti hovorím. Najprv musíš praktizovať presnú poslušnosť, ako som opísal vyššie, a tak konať vždy s čistým svedomím; lebo bez poslušnosti je nemožné mať čisté svedomie. A musíš udržať svoje svedomie čisté v troch vzťahoch: najprv vo vzťahu k Bohu; potom vo vzťahu k tvojmu duchovnému otcovi; a nakoniec vo vzťahu k iným ľuďom a materiálnym veciam. Vo vzťahu k Bohu musíš udržať svoje svedomie čisté tak, že sa zdržíš všetkého, čo by sa protivilo službe, ktorá mu patrí. Vo vzťahu k duchovnému otcovi rob všetko, čo ti povie, ani viac, ani menej, a nechaj sa viesť jeho zámerom a vôľou. Vo vzťahu k iným ľuďom, musíš udržať čisté svedomie tak, že im nebudeš robiť nič, čo sám nenávidíš a nechceš aby robili tebe. Vo vzťahu k materiálnym veciam sa musíš snažiť ich nezneužívať, či už jedlo, nápoj, alebo oblečenie. V krátkosti: rob všetko, akoby si bol v Božej prítomnosti, takže ťa svedomie nebude nijako obviňovať.
Keď sme už vytvorili priestor a predbežne naznačili pravú povahu pozornosti, hovorme teraz jasne a stručne o jej vlastnostiach. Pravá a neomylná pozornosť a modlitba znamenajú, že intelekt stráži srdce, pokiaľ sa srdce modlí; vždy by mal byť na stráži vo vnútri srdca, a odtiaľ – z hlbín srdca – by mal prinášať Bohu svoje modlitby. Keď raz v srdci zakúsi, že Pán je štedrý (porov. Ž 34, 8 [LXX]), tak nebude vôbec túžiť opustiť srdce a bude opakovať slová apoštola Petra: „Dobre je nám tu“ (Mt 17, 4). Stále bude na stráži vo svojom srdci, odbíjajúc a vyháňajúc všetky myšlienky zasiate nepriateľom. Tým, ktorý nemajú žiadne poznanie tejto praxe, to môže vyzerať nesmierne prísne a náročné; a skutočne, je to ťažké a pracné, nielen pre nezasvätených, ale aj pre tých, ktorí napriek opravdivej skúsenosti ešte nepocítili pôžitok, ktorý sa dá nájsť v hĺbkach srdca. Ale tí, ktorí zakúsili tento pôžitok zvolajú so svätým Pavlom: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 35)
(pokračovanie nabudúce…)