Otcovia rozprávali, že človek nadobúda Božiu bázeň najprv prostredníctvom pamätania na smrť a trest, potom prostredníctvom večerného zisťovania, ako strávil deň, a opäť ráno, ako noc; po tretie prostredníctvom odmietnutia bezohľadnosti a nakoniec prostredníctvom zväzku s človekom, ktorý sa bojí Boha. Bolo nám totiž povedané, že istý brat sa opýtal starca: „Otče, čo mám robiť, aby som sa naučil Božej bázni?” A starec odpovedal: „Choď, pridaj sa k človeku, ktorý sa bojí Boha a on svojím príkladom naučí aj teba.“
A Božiu bázeň strácame skrze opačné konanie: prostredníctvom zabúdania na smrť a trest, prostredníctvom chýbajúceho bdenia nad sebou a zamyslenia sa nad životom, keď žijeme nedbalo a prebývame s ktovie kým; nakoniec prostredníctvom bezočivosti, a to je najhoršie, to je už úplné zničenie. Čo totiž viac pozbavuje dušu bázni Božej, než bezočivosť? Preto otec Agaton, keď sa ho opýtali na bezočivosť, odpovedal, že ona je ako silný uragán, ktorý keď sa strhne, všetci sa pred ním kryjú a ono privádza ovocie stromov navnivoč. Vidíš, môj pane, moc zla? Vidíš jeho zlobu? A keď sa ho znova opýtali: „Je bezočivosť skutočne až taká hrozná?“ Odpovedal: „Niet hroznejšej vady ako bezočivosť, lebo ona je zdrojom všetkých vád, pretože vytrháva z duše Božiu bázeň. Keďže teda Božia bázeň odvádza od zlého, tak je samozrejmé, že tam kde niet Božej bázne sú všetky vady a vášne. Nechže Boh uchráni naše duše od zhubnej vady bezočivosti!“
— Rôzne ponaučenia nášho otca svätého Doroteja, 52